Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Sanfranciský kabinet hrôz maká po reunione vražedným tempom, siedmy dlhohrajúci album vyvrhol desať mesiacov po predošlom, keďže „The Headless Ritual“ šiel do sveta v júni minulého roku. Dnes to teda veľké okecávanie nebude, pretože všetko zásadné na adresu AUTOPSY je v tej minulej recenzii, zostava sa nezmenila a na férovku treba uznať, že kapele stále ide karta.
Možno dokonca hovoriť o slušnom tvorivom pretlaku, veď „Tourniquets, Hacksaws And Graves“ má skoro 50 minút, čo je na takýto staroškolský death metal dosť odvážny rozsah (Vyše hodinový „Macabre Eternal“ z tohto pohľadu popri silnej náplni do vysokých hodnotení ťahalo aj príjemné prekvapenie z faktu, že návrat klasikov a pionierov bol totálne presvedčivý.)
Tak či onak môžem povedať, že novinka ma baví o niečo viac než predošlý, solídne vydarený kus, ktorý ale bol prostý oného príslovečného momentu prekvapenia. Tu pár príjemných ozvláštnení je. V prvom rade AUTOPSY trochu stlmili svoju vášeň pre choré bahenné spomalenia. Sú aj na novinke, samozrejme, bez nich by to bola iná skupina, ale celkovo na „Tourniquets...“ vynikajú hlavne veľmi svižné, útočné a energické jazdy, vyzdobené skvele ponurými harmóniami a divokými sólami.
Páči sa mi aj atmosféra, v ktorej sa zlievajú výbuchy pekelného besnenia a mrazivé, zlovestné nálady klasických talianskych hororových krvákov, v tomto sú starešinovia zo San Francisca neprekonateľní. A vítam tiež isté rozšírenie vokálnych registrov, trademarkový maniakálny rev a ryk sa na nejednom mieste ponára do bublavých hĺbok. Celkovo tento hororom nasiaknutý divoký „starý“ death metal so svojsky punkovým prístupom stále baví a ja som už len zvedavý, či ďalší album AUTOPSY stihnú ešte do konca tohto roku.
1. Savagery
2. King Of Flesh Ripped
3. Tourniquets, Hacksaws And Graves
4. The Howling Dead
5. After The Cutting
6. Forever Hungry
7. Teeth Of The Shadow Horde
8. All Shall Bleed
9. Deep Crimson Dreaming
10. Parasitic Eye
11. Burial
12. Autopsy
Diskografie
Tourniquets, Hacksaws And Graves (2014) The Headless Ritual (2013) Macabre Eternal (2011) The Tomb Within (EP) (2010) Shitfun (1995) Acts Of The Unspeakable (1992) Mental Funeral (1991) Fiend For Blood (EP) (1991) Retribution For The Dead (EP) (1990) Severed Survival (1989) Critical Madness (demo) (1988) 1987 (demo) (1987)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2014 Vydavatel: Peaceville Records Stopáž: 49:01
Těžká směs industrialu a hc dokáže balancovat mezi dvěma extrémy. Na jedné straně ze svého lůna vyvrhne hitové skladby typu "Love Like Snow", postavené na výrazné elektronice a na druhé straně nás zavede až někam do vod nemilosrdného noise. Působivé!
Těžká váha na poli tvrdých kytar pokračuje v krasojízdě. Po předchozím albu ověnčeném Grammy byla očekávání velká. Devátá deska v pořadí a první s Coady Willisem z MELVINS a BIG BUSINESS za bicími u mě stále roste. Je primitivní a sofistikovaná současně.
Spojení několika méně známých hudebníků britské prog scény a je z toho příjemné album hýřící vzdušnou prosluněností, krásně melancholickými náladami i dostatkem kreativity a drivu. Zde nápady, promyšlené aranže ani příjemné melodie nechybí.
25 let na scéně, desáté album. Žánrově žádná odbočka, opět je to brutálně heavy i v rámci žánrové hranice doom metalu a stoneru. A není to jen neandrtálská riffařina. Stojí za to pozornost věnovat i všem zvukům na pozadí a výraznějším vokálům.
Američania opäť načreli do melancholických nálad v spomalených tempách ťažkých riffov v rockovom opare. V závere nahrávke dochádza dych, napriek tomu sa jedná o príjemne temnú náladovku po slabšom predchodcovi.
Plodní melodickí „progresívci“ zo Švédska dokazujú, že je na nich spoľahnutie, a po dvoch rokoch sú tu s novým albumom. Nahrávka má hutný zvuk, epické aranžmány, silné refrény. Nie je tu hit vedľa hitu ako na „The Atlantic“, ale aj tak lahoda.
Dodo s 9 autorským albem do nejslavnějších vod už zřejmě nevkročí, despekt si ovšem nezaslouží. A krom skladeb jako "Nevidět zlo", "Naděje" či "Andělé a démoni", z nichž krásně dýchá starý VITACIT, patří palec nahoru i hrubozrnnému zvuku a produkci.