Pamätám si našu reč,
bola prerušená sirénou,
bolo treba utekať, ktovie kam.
Vždy som sa bál, pretože,
keď počujem tento zvuk,
myslím na niečo vážne.
A neuvedomil som si, že pre mňa a pre teba,
v ničom vážnom sa to stať nemohlo,
v čase nášho odchodu,
vtedy ako teraz.
Pozreli sme sa na seba,
radšej by sme zostali v objatí,
s úsmevom som ťa sprevádzal obvyklým spôsobom,
pobozkal som ťa ako vždy
a povedal som ti jemne.
Vzdialenosť, vieš, je ako vietor,
hasí malé požiare, ale
zapáli tie veľké,
z tých veľkých.
Vieš, že vzdialenosť je ako vietor
čo dáva zabudnúť tým, ktorí sa nemilujú,
už prešiel rok a je to požiar,
čo mi páli dušu.
Ja, ktorý som veril, že som najsilnejší,
klamal som sám seba, aby som zabudol
a namiesto toho som tu, aby som si to zapamätal,
zapamätal si ťa.
Vieš, že vzdialenosť je ako vietor
čo dáva zabudnúť tým, ktorí sa nemilujú,
už prešiel rok a je to požiar,
čo spaľuje mi dušu.
Teraz, keď je to už dávno,
dal by som svoj život za to,
aby som ťa mal vedľa seba,
aby som ťa opäť videl aspoň na chvíľu,
povedal ti odpusť mi.
Nerozumel som ničomu z tvojho dobra
a márne som odhodil
jedinú skutočnú vec v mojom živote,
tvoju lásku ku mne.
Ahoj, láska,
ahoj, neplač,
uvidíš, že sa vrátim,
sľubujem, že sa vrátim,
prisahám ti láska, že sa vrátim,
pretože ťa milujem,
ľúbim ťa,
vrátim sa,
ahoj, láska,
ahoj,
ľúbim ťa.
Vieš, že vzdialenosť je ako vietor,
čo dáva zabudnúť tým, ktorí sa nemilujú,
už prešiel rok a je to požiar,
čo spaľuje mi dušu.
Ja, ktorý som si myslel, že som najsilnejší,
klamal som sám seba, aby som zabudol
a namiesto toho som tu, aby som si to zapamätal,
zapamätal si ťa.
Vieš, že vzdialenosť je ako vietor,
čo dáva zabudnúť tým, ktorí sa nemilujú.
|
