Keď sa povie The Doors, väčšine ľudí sa okamžite vybaví spevák Jim Morrison. Ak sa však do tých pesničiek pozorne započúvate, uvedomíte si, do akej veľkej miery ich sila stojí na klávesoch. Muž, ktorý ich obsluhoval, bol pre úspech tejto kapely rovnako dôležitý ako jej frontman.
Klávesy aj basa
„Som vlastne len koktailovo-džezový pianista. Ako prvý budem súhlasiť, že nie som príliš dobrý hráč. Ľudia si myslia, že som, ale podľa mňa som veľmi slabý,“ tvrdil Ray Manzarek (12. 2 1939 - 20. 5. 2013).
Toľká sebakritika určite nebola na mieste. Stačí pripomenúť chytľavú vyhrávku v prvých sekundách pesničky Light My Fire či nemenej silný úvod v Riders On The Storm, kde klávesová linka krásne cinká do zvukov dažďa.
Bola to zvláštna, veľmi nepravdepodobná štvorica muzikantov. Charizmatický spevák s básnickými ambíciami, bubeník mal blízko k džezu, gitarista hral flamenco a klávesák mal základy klasiky a napočúvané blues. No okamžite to medzi nimi zaiskrilo a postarali sa o zaujímavé oživenie silnej scény koncom 60. rokov.
Ray Manzarek bol najstarší, medzi ním a gitaristom Robbym Kriegerom bol až sedemročný rozdiel. To bolo v ére s heslom Never nikomu nad tridsať zvláštne, no kapela, ktorá začala fungovať v lete 1965, to neriešila. Iba prirodzene rešpektovala najskúsenejšieho a najelegantnejšie sa obliekajúceho člena.
„V centre bol, prirodzene, Jim, ale všetkým nám išlo o to isté. Preto sme mali spoločnú skupinu,“ spomínal vo svojej autobiografii. A preto autorstvo pesničiek podpisovali spoločne a za štyri roky stihli vydať šesť albumov.
Kým Morrisona si každý všimol podľa hlasu a imidžu, kapelník bol neprehliadnuteľný pre dvoje klávesov položených na sebe. Ľavou rukou nahrádzal basgitaru, pravou striedal akordy a melódie.
Na rozdiel od iných slávnych klávesákov nehral klasické virtuózne sóla, kde sa dá „odtrhnúť“ od kapely, bol skôr tímovým hráčom, ktorý si nenápadne, no veľmi muzikálne preluduje a stále slúži pesničke ako celku. Namiesto vtedy veľmi populárneho hammond organu používal Fender Rhodes a Vox Continental, takže rozlíšiť sa dal aj podľa farby zvuku.
Od basketbalu k miliónom
Nápad s kapelou sa zrodil na filmovej škole v Los Angeles a jej šéf pochádzal z Chicaga z rodiny poľských emigrantov (jeho občianske meno bolo Manczarek).
Nechýbalo veľa a jeho život sa mohol zvrtnúť iným smerom. V detstve ho totiž bavil basketbal. Našťastie pre hudbu, tréner mu povedal, že buď bude hrať obrancu, alebo môže ísť a tvrdohlavý chlapec si vybral druhú možnosť.
The Doors predali milióny platní, ale úspech neprišiel okamžite. Niekoľko mesiacov hrávali pre pár ľudí a vo vydavateľstve, ktoré s nimi podpísalo prvú zmluvu, boli na vyhodenie.
Takisto aj v klube Whisky A Go Go, keď Morrison zaspieval „oidipovský“ záver textu The End. To už však boli dokonale zohratí a škandál im a debutovému albumu urobil dobrú reklamu.
Keď v lete 1971 zomrel Morrison, zvyšná trojica chvíľu skúšala pokračovať a vokály si rozdelil Manzarek s Kriegerom. Už to však nebolo ono, čo potvrdil aj album An American Prayer (1978), pokus urobiť soundtrack k nahrávkam Morrisona čítajúceho poéziu.
Nápad pokračovať v 21. storočí s použitím starej značky sa nepáčil bubeníkovi Johnovi Densmoreovi a po súdnej ťahanici vznikla skupina Manzarek-Krieger.
Príbeh The Doors sa uzavrel, ale pravidelne sa pripomína. Nájdete ho aj v dvoch filmoch: ten, ktorý v roku 1991 nakrútil Oliver Stone, muzikantov rozčaroval, lebo bol vraj plný klamstiev, spokojní boli až s dokumentom When You’re Strange (2009).
Na sólovej dráhe Manzarek prekvapil spoluprácou s punkrockermi Iggym Popom a skupinou X a so skladateľom Philipom Glassom. Prežil život v manželstve s jedinou ženou a dvadsať rokov po uvedení The Doors do Rokenrolovej siene slávy zomrel na rakovinu.
