Na kastingu X Factora ste skolabovali aj na fotení ste pôsobili unavene. Užívate si ešte vôbec prácu?
Stále si to užívam. Baví ma to. Výnimočne prídu dni, keď som z práce unavená. Oveľa častejšie mi energiu dobíja práve to, že mám veľa práce. Môj kolaps mal úplne inú príčinu ako prepracovanosť. Bola to migréna.
Mávate migrény?
Zdedila som ich. Mala ich babka, mama, teta… Navyše, všetky máme aj skoliózu, problémy s krčnou chrbticou a so svalmi, čo občas vyústi do migrenického záchvatu. Ale vďaka génom som vysoká a inak zdravá, nemáme v rodine rakovinu a taká migréna je maličkosť! Dá sa zvládnuť tabletkami, tichom a tmou.
Prehnane zodpovední ľudia mávajú migrény.
Na osemnásť rokov som asi dosť zodpovedná, ale už ma to nebaví (smiech)! Vôbec sa necítim ako nejaký ideál. Každý má svoje hriechy.
Aké hriechy máte vy?
Veľmi rýchlo sa zamilujem. Od šiestich rokov som do niekoho „zamilovaná“. Ťažko a nerada sa vzdávam ľudí vo svojom živote. Lepím sa na nich, investujem do našich vzťahov veľmi veľa energie, a keď odídu, čo je normálne a absolútne prirodzené, je mi smutno. Nevyčítam im to, nezazlievam, ale obviňujem život, že je taký a som smutná… Vlastne, asi z toho spievam.
Spev vám isto prospieva väčšmi než problémy s trávením. Ešte vás trápia?
Nemali spojitosť so žiadnou prežitou traumou, mali sme celkom normálny život! Bola som nervózne a nepokojné dieťa. Chýbalo mi sebavedomie. Stresovala som sa z toho, v žalúdku sa mi tvorila kyselina, pálila ma záha a bývalo mi zle, keď som sa najedla. Tak som veľmi nejedla, bola som chudá a mamina sa o mňa veľmi bála.
Otec ako lekár nezasiahol?
Toto už nie je jeho parketa. Mamina ma vzala k lekárke, ktorá mi vysvetlila, že som si nervozitou a nejedením pokazila žalúdok, a predpísala mi tabletky proti nadmernej tvorbe kyseliny. Našťastie, strach s pubertou odišiel, sebavedomie pomaly prichádzalo a s rozhaseným žalúdkom som sa naučila žiť.
Preto si tak potrpíte na raňajky?
Raňajky sú základ, ale žiadne ovocie ani populárne jogurty. Nemôžem jesť veľa, ale musím si dať kúsok chlebíka s maslom a so syrom, malú kávu bez mlieka a fungujem celý deň!
V rodine kardiológa to asi bez raňajok ani nejde.
V rodine internistu kardiológa sa vôbec nežije zdravšie, možno len o niečo pohodlnejšie. Keď sme boli so sestrou malé, chodili sme k otcovi na vyšetrenia, na injekcie a predpisoval nám lieky, keď to nebolo nič vážne. Ale neriešil našu stravu ani spánok, skôr nám kládol na srdce, aby sme nepili a nefajčili, lebo to škodí srdcu oveľa viac, ako keď si raz za čas dáme fast food. Otec v sebe nezaprie
Američana. Američania sa veľmi nehýbu. Alebo sú lekári výnimky?
Moji rodičia sú o niečo starší než rodičia mojich tunajších rovesníkov, ale hoci nikdy neviedli pasívny život, až nedávno pocítili potrebu zdravo sa hýbať. Mamina chodí do fitka, otec hráva squash, tenis, a keď prší, tak pingpong s kolegami v nemocnici.
Ani vás neviedli k pohybu?
So sestrou sme ako malé hrávali tenis, ale nič prevratné. Chodila som aj na balet a bola som presvedčená, že budem baletka v Rusku. Ale zrazu som bola na to privysoká. Dala som sa teda na latino a na spev. Až kým som si nemusela vybrať: SupeStar alebo tanec, ktorý mi odvtedy chýba.
Prečo ste sa už nevrátili na parket?
Už som sa aj stretla so svojím bývalým učiteľom tanca, no stále na to nemám čas! Trénovala som tri hodiny denne. Navyše som pochopila, že nemôžem chodiť na hodiny s inými ľuďmi. Otravuje ma, keď sa sústredene potím a oni sa potia okolo mňa. Možno aj preto som sa vzdala baletu. Keď som tancovala latino, mala som už len partnera a učiteľa.
Behať môžete hocikedy, aj sama.
Nestačí mi hýbať sa preto, aby som sa cítila lepšie. Potrebujem konkrétny dôvod. Keby som mala kilá navyše, hýbem sa ochotnejšie. Ale už sa zlepšujem, v Amerike rada behám na mašinkách vo fitku.
Jogu alebo pilates na chrbticu ste neskúšali? Len to nie! Musím robiť niečo rýchle. Raz ma kamarátka nahovorila na jogu a skoro ma porazilo. Všetci tam sedeli, dýchali a tvárili sa blažene. Chcela som vstať a vykríkn
uť: Poďme, makajme, prečo to tak dlho trvá?!
Vy ešte aj oddychujete rýchlo?
Osemsto kilometrov za hodinu, desaťtisíc kilometrov nad zemou (smiech). V lietadle nie je internet, nefungujú telefóny, mám tam svoj pokoj. Keď nerobím veci do školy, pustím si film, v polovici zaspím a vypnem. Ale skutočne si oddýchnem mimo Slovenska a mimo Ameriky. Na mieste, kde ma nikto nepozná a ja si môžem robiť, čo chcem.
Nepijete, divoko nežúrujete…
Čo robíte na dovolenke, čo doma nemôžete? Sadneme s kamoškami do auta, vyrazíme napríklad do Nemecka, a hoci žiadnu hlúposť neurobím, teší ma pocit, že môžem! To je pre mňa oddych.
Šoférujete vraj nielen rada, ale aj dobre.
Ale nechcite, aby som vás odviezla v aute s manuálnou prevodovkou! V Amerike za mňa šoféruje automat, ale rodičia ma aj tak veľmi chvália. A oni ma nikdy nechválili pre nič za nič! Sú na mňa hrdí, že v osemnástich šoférujem ako normálny človek, nie ako blázon.
Žijete striedavo tu a v Amerike. Kde sa však cítite doma?
Americkí manažéri mi to zakázali povedať, ale na Slovensku. Žila som tu trinásť rokov. Toto je jediné, čo naozaj poznám – bratislavský Prievoz a Malacky. Hoci sa necítim úplne mimo už ani v Amerike, nie je to moja kultúra.
Ktorým jazykom ste začali spievať, teda rozprávať?
Najprv som hovorila po iránsky, ale mamina to rýchlo prehodila na angličtinu, lebo usúdila, že to tak budem mať ľahšie. Keď som mala päť rokov a ovládala som už dva jazyky, prišiel čas na tretí.
Slovenský?
Naši ma šupli do škôlky v Lamači, kde deti, ani učitelia nevedeli slovo po anglicky. Plakala som každý deň, že tam nechcem ísť, a mamina so mnou, lebo ma tam nechcela pustiť. Ale ocino trval na tom, že tak to bude pre mňa najlepšie a aj bolo. Za rok som sa plynule dohovorila, hoci s chybami. A o pár rokov som zo slovenčiny zmaturovala.
Mnoho ľudí by Slovensko ochotne opustilo, ale nemôžu. Vy môžete a…
Veď práve! Môžem, a preto sa mi až tak nechce. Keby každý Slovák mal možnosť odísť, mnohí by ostali, alebo by sa o pár rokov vrátili. Aj ja to mám v pláne, nechcem byť celý život v Amerike, hoci teraz sa tam chystám pracovať ako speváčka. No keby som mala rodinu, chcem ju mať tu.
Prečo práve tu?
Lebo je tu zdravšie prostredie, ľudia sú psychicky normálnejší, funguje tu rodinná kultúra. Deti si vážia rodičov napriek tomu, že nie sú „cool“. Švajčiarsko mi je cudzie, rok po narodení sme sa odsťahovali. V Amerike je to zlé, divoké, deti nekomunikujú s rodičmi a rodičia ich nevychovávajú k úcte k starším. Ak to tu o pár rokov ešte bude takéto pekné a ja vôbec stihnem mať deti popri práci, tak určite tu.
So Slovákom?
To je ešte pekne ďaleko, ale pokojne áno! Zase tá moja zodpovednosť. Hoci mám len osemnásť, už hľadám vzťah na dlhšie ako rok, šesť mesiacov, mesiac (smiech)...
S Martinom Harichom ste spolu už dlhšie ako mesiac. Kedy sa vôbec vídate?
Nevídame sa. Skypujeme si a voláme, minule som sadla do vlaku a išla za ním hodiny, aby sme boli spolu pár hodín. Ale kým nás to takto baví, kým máme na to svoje dôvody, sme spokojní a šťastní, je to takto fajn.
Ale keď potrebujete lekára, vyberiete sa radšej k slovenskému alebo k americkému?
Vybavenie nemocníc sa nedá porovnať, ale hovorím len o prístrojoch, nie o ľuďoch a tom, ako sa starajú o ľudí. Tu sa toľkí sťažujú, že nemocnice sú škaredé a sestričky neochotné, ale každý sa tam dostane. Polovica Američanov nemá zdravotné poistenie. Radšej pôjdem k lekárovi, ktorý má starý počítač a škaredé kreslo, ako by som sa nemala dostať k žiadnemu, lebo vláda mojej krajiny to nevie zabezpečiť. Veľa Slovákov má Ameriku zidealizovanú. Sú tam príležitosti na veľký úspech, ale keď ho nemáte, je to tam veľmi zlé. Slovensko je malé, a keď sa nám nedarí, vzájomne sa o seba postaráme. To v Amerike nepoznajú.
