Americký basgitarista a nositeľ piatich cien Grammy Victor Wooten opäť zavítal na Slovensko. Okrem nového tria v zložení Bob Franceschini a Dennis Chambers priniesol na pódium vypredaného Ateliéru Babylon impozantný zvuk aj osobnejšiu atmosféru. Sobotným koncertom v rámci cyklu City Sounds of Bratislava len potvrdil status basgitarovej legendy.
Kapela, ktorej dominuje basgitara Adama Hudeca v sprievode bubeníka Radovana Vallacha a klaviristu a zakladateľa Ľubomíra Šrama, je skvelou zmesou zaujímavých tém, výborného technického prevedenia i zdravého sebavedomia. Z nových vecí odznel kompozične i atmosfericky pôsobivý počin Nanometer s vynikajúcimi bicími Vallacha a príjemne znepokojujúcou klávesovou témou. Zo starších skladieb určite mnohých zaujala Jellie Bean z debutového albumu Enter The Hub (2015), inšpirovaná legendárnym hitom Michaela Jacksona, ktorý hudobníci posunuli svojím vkladom na level jedinečnej "autorskej" skladby.
Zdroj: Rudolf BaranovičGrooveHub - viac fotiekBasy, bicie a saxofóny
Chválou na slovenské trio nešetril ani samotný Victor Wooten a to hneď niekoľkokrát v priebehu večera: "Veľký potlesk pre týchto talentovaných muzikantov. Počul som, že vyhrali jazzovú súťaž. Dnes večer som videl prečo." Aj týmito slovami odpálil vyše dvojhodinovú šou 52-ročný rodák z Idaha, ktorý do Bratislavy zavítal oproti minulým rokom v úspornejšej pódiovej zostave. Súčasné trio tvorí okrem lídra aj bubeník Dennis Chambers s porfóliom plným veľkých svetových jazzmanov, či saxofonista Bob Franceschini, ktorý okrem koncertného hrania zvládol participovať na viac než osemdesiatich štúdiových nahrávkach jazzových i popových umelcov.
Wooten stavil na istotu a koncert odštartoval tým, čo ho medzi fanúšikmi posúva na pozíciu basgitarového kráľa. Dynamický a úderný groove so všetkou tou dychberúcou technikou, ktorú doma ťažko drilujú mnohí basgitaristi, okamžite rozpumpoval energiu v sále a predznamenal tak pokračovanie celého koncertu. V tandeme s Chambersom vzápätí vyvolal silný pocit, že práve rytmika bude dominantou sobotňajšieho večera. Možno niektorí z vás poznajú ten pocit, keď sa pri počúvaní obľúbenej skladby snažíte v zhluku hudobných nástrojov čo najlepšie dešifrovať basgitarovú linku. Tak tento koncert bol satisfakciou pre všetkých tých, ktorí ju túžili počuť a vidieť sa rozvíjať do nadivokejších polôh v celej svojej paráde, bez "prehlušujúcich" sprievodných elementov.
Tenor (neskôr i soprán) saxofón Boba Franceschiniho možno spočiatku nesekundoval výbušnosti rytmického dua, postupne však do celého projektu výborne zapasoval. Melodickosti koncertu pomohli pomalšie skladby s väčším priestorom pre jazzové saxofónové vyhrávky aj technické ochutnávky v podobe basového MIDI pedálu, vďaka ktorému sa Wootenova basgitara rozoznela popri zvukoch iných hudobných nástrojov. Techniky hry asi nemá zmysel vymenovávať, Wooten sa cez ne prepracoval od pozície spoluhráča až k divokým sólam, opäť odzneli aj staré wootenovské basgitarové triky, pri ktorých vtipkuje so šestnástinovými notami, či počas ktorých spätne loopuje tóny stupnice a vzápätí sa s nimi vyhráva.
plná 12-minútová verzia skladby aj so saxofónovým úvodom
Došlo aj k inštrumentálnym duetom, v hudobnom súboji si tak Wooten pomeral sily s Chambersom, ktorý niektoré zo skladieb okorenil výdatnými bubeníckymi sólami. Esom v rukáve Franceschiniho boli okrem impozantných jazzových sól aj saxofónové efekty a hra na "scatofóne", ako uviedol Wooten elektronický nástroj s rovnakým rozložením klapiek ako na saxofóne, avšak scatujúci ľudským hlasom.
Počas večera odzneli viaceré známe skladby, okrem iného aj z produkcie Wootenovej domovskej kapely Béla Fleck and the Flecktones (Zenergy), naopak chýbala známa My Life. Basgitarista už na Slovensku viackrát ukázal, že je aj šikovným spevákom, tentokrát však mikrofón využíval iba na komunikáciu s publikom. To živo reagovalo aj počas "hluchých" miest koncertu, kedy sa muzikant pripravoval na ďalší výstup, čo citeľne prispelo k osobnejšej a intímnejšej atmosfére koncertu.
Kým poniektoré časti vystúpenia možno pôsobili v menšej nerovnováhe (čo bolo vidieť aj na očiach, ktoré sa počas saxofónových sól stále upínali k basgitaristovi), záverečná bodka v podobe explozívneho prídavku You Can't Hold No Groove z Wootenowho sólového debutu A Show of Hands (1996) len potvrdila, že trio spolu dokáže fungovať fantasticky a je odobrené aj slovenským publikom. V závere sa ešte obe strany mohli tešiť osobnej interkacii pri stolíku s CD nosičmi a to ako s americkým triom, tak aj s predskokanmi GrooveHub, čo popri šatni na dlhší čas zablokovalo výstup zo sály. Po zážitku, akým bol samotný koncert, to však zrejme vadilo len málokomu.
Zdroj: Rudolf BaranovičVictor Wooten Trio - pozrite si celý fotoreportAutorka: Júlia Šimková
Foto: Rudolf Baranovič
