redakcia

<em>Vedeli ste, že kapela Petra Nagya Indigo je na hudobnej scéne už 35&nbsp;rokov? Sympatický šesťdesiatnik, ktorý však na svoj vek rozhodne nevyzerá, prezradil, aké boli jeho začiatky, aj to, ako vznikla pesnička Profesor Indigo, ktorá odštartovala jeho kariéru.</em>

Keby ste mali svoj život zhodnotiť pár slovami, ktoré by to boli?

Môj život? Šťastný. Šťastný, naplnený život. Keď som skončil vysokú školu, zistil som, že filozofia mi nedala patent na život. Vtedy som prišiel na to, že ho musím nájsť sám. Splnilo sa mi, čo som chcel – žiť trošku bohémsky, slobodný život umelca.

Chcel som robiť pesničky, písať texty, chcel som byť spevák... Už 35 rokov mám skvelú kapelu. Nežijem búrlivý život, ako ľudia radi čítajú. Napriek tomu by som svoj život charakterizoval ako naplnený a šťastný.

Ráno na 120 rokov a večer na 30. (Smiech.)

Musím byť. Som večerný typ, pretože hrávame večer. Často s tým zápasím. Cez deň musím vybavovať agendu okolo muziky, veľa mailov, lebo som de facto podnikateľ proti vlastnej vôli, a večer musím podať vrcholový výkon.

Prečo ste sa rozhodli osláviť 60. narodeniny práve svojím turné?

Je to dobrá príležitosť a nie som priateľ veľkých večierkov a osláv. Vyliečil som sa z choroby červeného koberca. Často vidíme, že niektorí ľudia z brandže sú takzvaní večierkari a myslia si, že fotky z večierkov im pridajú na popularite. Ja si myslím, že je to len taký apendix k popularite. Takže sa nesmie zapáliť. (Smiech.) Myslím, že spevák má mať určitý imidž, a ten nie je v obliekaní, vo fotení, ale v tom, čo spieva. Ľudia by mali mať radi jeho pesničky, nielen jeho fotky.

Dokážete odhadnúť, kde máte najväčšiu komunitu fanúšikov?

To sa nedá povedať. Mám fanúšikov v Česku aj na Slovensku. Sú to ľudia medzi štyridsiatkou a šesťdesiatkou. Moje pesničky majú radi z rôznych dôvodov. Na sociálnych sieťach mi píšu pekné komentáre. Dozrievame spolu. Hrozne ma to teší. Začínal som, keď bola okolo mňa určitá „idolománia“. To však bola našťastie iba módna záležitosť.

Jedni vravia tak, iní tak... Je to príjemné, lebo to zabezpečí určitý štart. Potom tú „idolomániu“ musí človek premeniť na obyčajné porozumenie a to je veľmi ťažké, pretože ho musí vystavať na pesničkách. Často u žien v našej brandži vidíme, že si postavia imidž na princípe „som mladá, som sexi“, ale to časom exspiruje. Potom nie je nič horšie, ako keď to človek zúfalo naháňa.

Projekt Pianko som vymyslel preto, aby moje pesničky potichu zneli ešte hlasnejšie. Sú tam pesničky, ktoré sú úvahou o živote, o slobode. Napríklad pesnička Agáty je o smrti, Bóje sú o láske, piesne Úplné bezvetrie či Sám s nohami na stole sú o slobode.

Bonusová pesnička albumu Pianko 2 sa volá Láska, smrť a sloboda. Ide o tri ženy, ktoré sa v mojich pesničkách opakujú veľmi často. Povedal som si, že ich posadím za jeden stôl, vymyslel som príbeh, že sa stavia o študenta sediaceho za vedľajším stolom. K pesničke je preto jednoduchý klip, sú tam tri stoličky, ale ženy nevidieť.

Ťažko povedať, lebo každý si ich predstavuje inak. Smrť môže byť aj pekná blondína alebo bruneta, zasnená aj falošná. Práve preto som tam nedal žiadne konkrétne ženy. Nebolo by to dobré, lebo každý si to predstavuje inak. Výsledkom je úplne jednoduchý klip, ktorý som nakrútil za jeden deň.

Vymyslel som si projekt Pianko, lebo som vždy túžil vydať unplugged tak, aby ľudia vnímali texty potichu. Na prvom albume Pianko sme nahrali pieseň Poďme sa zachrániť so sláčikovým kvartetom. Keď je melódia dobrá, znesie skoro každú premenu.

Popularita je na začiatku veľmi dobrá pre rýchly štart, ale človek sa do nej nesmie zaľúbiť. Musí to premeniť na niečo trvanlivejšie. Napríklad detské hviezdy. Málokomu sa podarí svoju detskú slávu prelomiť. Podarilo sa to napríklad Alanis Morisette. Bola to detská hviezda a podarilo sa jej pretransformovať na osobnosť a na veľkú speváčku. Je to veľmi ťažké.

Nadviažem na váš projekt Peter Nagy a deti. Teraz je veľa interpretov, ktorí tvoria pre deti. Nerozmýšľali ste, že by ste sa k tomu vrátili?

Aktuálne tvorbu pre deti nesledujem. Keďže som textár a skladateľ  pre dospelých, detské pesničky som začal skladať kľúčom dospelých, ale majú v sebe určitú hravosť, pretože keď robí človek pre deti, môže sa hrať so slovami. Tak ako v rozprávkach môže dávať zvieratám ľudské vlastnosti. Ale nikdy som to nepodcenil, často to bolo ťažšie napísať a chcel som aj máličko poúčať. Sú úsmevné, ale majú aj zmysel.

Keď som začínal písať pre deti, chcel som to robiť vážne, nechcel som písať infantilné piesne. Najťažšie je, aby pieseň mala silnú melódiu a text, ktorý nie je klišé. Napríklad Psi sa bránia útokom vlastne nie je o psoch, ale je metaforicky o ľudskej vernosti .

Mám intuitívne myslenie. Preto je pesnička Profesor Indigo akousi odvetou za to, že neviem počítať.

Máte rád metafory. Napadajú vám prirodzene alebo máte nejaké miesto, kde rád skladáte?

Musím byť úplne sám. Po niekoľkých dňoch mi napadnú námety a slová pesničiek. Žijeme v dobe nekonečného toku informácií a musíme sa znova učiť sústrediť sa. Nápady niekedy prichádzajú veľmi rýchlo, niekedy zložito.

Pesničku Svet je krásny zadok som mal napísanú asi za hodinu. Aj keď vyzerá, že by znela arogantne, Boris Filan na ňu povedal, že je to môj najlepší text. (Smiech.) Ide o to, že celá zemeguľa je polarizovaná na ľudí, ktorí to myslia zle, a tých, ktorí to myslia dobre. To sú tie dve polovice, ktoré sa stále hádajú – preto zadok.

Pesnička Agáty je zase o súdržnosti medzi mužom a ženou vo vzťahu k smrti. Je to ťažká téma, ale musí mať trošku vzduch. Pre mňa sú pesničky všetkým. Ak o mne chcete niečo vedieť, vypočujte si moje piesne, to je najväčší duševný striptíz.

Vašu kariéru odštartovala pesnička Profesor Indigo. Ako to vzniklo?

Pôvod tej piesne vychádza z toho, že nemám exaktné myslenie. To znamená, že z matematiky som mal štvorku. Celý čas som bojoval s ľuďmi, ktorí sa ma na „gympli“ snažili prinútiť myslieť exaktne. Nedarilo sa im to... Mal som z matiky štvorku na „maturách“ a myslím, že iba preto, aby sa ma zbavili. (Smiech.) Mám intuitívne myslenie. Preto je pesnička Profesor Indigo akousi odvetou za to, že neviem počítať. (Smiech.)

Aj na základe tejto pesničky ste dostali ponuku z Modusu. Neoľutovali ste, že ste nakoniec do kapely nenastúpili?

Nie, to bolo v období, keď z Modusu odišiel Miro Žbirka aj Marika Gombitová. Viem, že aj Rišo Müller bol v hre. Mal som jedinú podmienku: že budem písať aj texty, čo sa nepáčilo Kamilovi Peterajovi, aj hudbu, čo sa zase nepáčilo Jankovi Lehotskému. Takže som to povedal Julovi Kinčekovi, s ktorým som bol vtedy na vojne, a on navrhol, aby sme do toho išli dvaja.

Skúsili sme to a vyšlo to. Julo je autor hudby niekoľkých mojich hitov, napríklad aj Psi sa bránia útokom. Boli to dobré časy, plné tvorivého vzrušenia. V Indigu som vždy mal dobrých muzikantov. Boli kreatívni a bavilo nás to. Keď vzniká nová muzika, pre muzikanta je to jeden z najkrajších pocitov. Preto ma to baví dodnes.

Spomínate si ešte na začiatky kapely Indigo?

Začiatky boli krásne. Boli sme na vojenskej službe, už vtedy som sa poznal s bubeníkom Mirom Okálom. Ten doviedol basgitaristu Paľa Matušku a Laca Kozusznika, Petra Zvolenčáka. Všetci boli z Ružomberka. A Miloš Volejníček, saxofonista, ktorý hral aj na klavíri a bol z Moravy.

Nemali sme nič, len veľmi veľké oči, sny a chuť hrať. Už vtedy som mal pesničky v hitparádach a na tom sme stavali. Kapelu som pomenoval Indigo, pretože to bol veľký hit a ľudia ho poznali. Nič sme nemali, bývali sme po podnájmoch, jedli konzervy...

Tento rok som naplánoval turné k svojmu jubileu s heštegom #tyrkysovetour. To ma plne zamestnalo. Teším sa, že sme hrali jedenásť koncertov na Slovensku aj v Česku. Značka Indigo tak oslávila 35 rokov. To je pre mňa najväčšia oslava.

Pretože som chcel, aby to bolo optimistické. Okrem toho, že mám v kapele výborných muzikantov, veľmi si rozumieme a máme taký svoj vlastný indigový humor. Tyrkysová farba vo mne zanecháva niečo optimistické, veselé. Preto som navrhol plagáty v tejto typicky južanskej farbe. Veľmi rád počúvam latinskoamerickú hudbu, v Latinskej Amerike túto farbu používajú takmer všade. Hrali sme najväčšie hity, ale aj pesničky, na ktoré sa trochu zabudlo.

Ktorá pesnička je vaša najobľúbenejšia?

Vždy je to tá najnovšia. Minulý rok to bolo Päťdesiat žiráf. Je to ako malé dieťa – mladšie máte radšej, viac sa mu venujete. Ale je veľmi ťažké napísať jednoduchú pieseň, ktorá neunavuje, ale má zmysel.

Keby ste si mali vybrať jedného speváka z aktuálnej hudobnej scény na spoluprácu, kto by to bol?

Jacob Dylan. Je to syn Boba Dylana. Hrali sme v Chicagu a v hudobnom obchode som našiel jeho album. Je podľa mňa o dve triedy lepší než jeho otec, používa názov Wallflowers (čakanka – pozn. autorky) a nechce sa prezentovať menom svojho otca. Mám asi šesť jeho albumov. Sú to veľmi dobré jednoduché rockové aj šansónové pesničky.

Občas. Prednedávnom bol na mojom predstavení. Martin má veľmi dobrý zmysel pre humor. Ako jeden z mála prekročil tieň svojej detskej hviezdy a veľmi mu držím palce.

V minulosti ste aj fotografovali. Prečo už nefotíte?

Vo fotení som dosiahol, čo som chcel, vydal som dve knihy čiernobielych aktov, bol som oficiálny fotograf českej miss, fotil som pre Playboy, fotografie mi vychádzali v Brazílii aj v Rusku. To boli moje méty. Dokonca som vyhral titulku časopisu Playboy k 50. výročiu v Česku. Uvedomil som si, že už nie je kam ďalej ísť.

Navyše v roku 2014 bolo 30. výročie mojej kapely Indigo a začali sme dostávať veľa ponúk. Rozhodol som sa ísť naplno do hudby, vydali sme album, takže časovo som sa fotografii ani nemohol venovať. Transformovalo sa to inam. Už štvrtý album som si robil graficky sám. Keď sa pozriete, aj na najnovšom obale CD mám v ruke samospúšť.

Takže fotografia sa transformovala do iného umenia – do grafiky.

Trochu sa tak hrám, aj logo – okrídlenú gitaru – som si kedysi navrhol sám. Ako mladý som dokonca chcel ísť na umeleckú priemyslovku, veľa som kreslil, dnes už vôbec neviem kresliť. Vzťah k výtvarnému umeniu však vo mne zostal.

Zdedil som to, lebo dedo bol stolár. Veľa vecí som si prerobil, vymyslel sám... Otec ma to učil, viem trochu robiť stolárčinu, baví ma to. Mám na Slovensku vlastnú „kutilskú“ dielňu.

Máte dva domovy: jeden v Bratislave a jeden v Prahe. Kde trávite viac času?

To závisí od práce – kde práve vystupujem. Publikum ma vníma stále ako česko-slovenského speváka.

Keby ste mali poradiť iným ľuďom, ako dobre vyzerať vo vysokom veku, čo by to bolo?

To sa opýtajte ľudí vo vysokom veku. (Smiech.) Zatiaľ som len dozretý pionier. Asi neexistuje návod, každé telo je originál. Týždeň žijem potravinovo hriešny život a potom asketický a idem do „fitka“. Snažím sa byť v kondícii, ale ťažko dávať iným recept...

Odmlada máte dlhé vlasy. Rozmýšľali ste niekedy, že si ich dáte ostrihať?

To vyrieši príroda. (Smiech.) Každý spevák by mal mať svoj imidž. Keď som začínal, boli 70. roky a hrali kapely ako Deep Purple, Led Zeppelin, Jimi Hendrix a ich vplyv vo mne zostal dodnes. Mať dlhé vlasy je vyjadrenie nekonvenčnosti, opozície k establišmentu. Pre mňa je to vyjadrenie, že som iný. Umelec by mal byť tak trochu blázon. Dlhé vlasy pre mňa znamenajú, že som iný. Je mi jedno, čo je dnes moderné.

Máte nové fotky, robila ich vaša priateľka. Ako sa cítite v úlohe modela?

Nedobre. Mám so sebou taliansky vzťah: mám sa rád a zároveň sa nenávidím. (Smiech.) Takže to chodí vo vlnách. Neviem... Nerád sa fotím. Žijeme spolu už šesť rokov krásny obyčajný život, láskavo a s porozumením. Keď sa skončí koncert, idem naspäť do svojej pozitívnej bubliny.

Niektorí mi to vyčítajú, že žijem príliš skromne a strážim si súkromie, ale ja sa nerád vystatujem. Je taká slovenská múdrosť: „Keď ti chutí, nemľaskaj.“ Takže darí sa mi, mám sa veľmi dobre citovo aj materiálne, ale nemienim to predvádzať. Dnes je na scéne veľa mediálnych tvárí, ktoré sa udržujú v povedomí fotkami z večierkov a zo súkromia. Mne to pripadá také nasilu. Chcem mať v duši upratané.

Keby ste sa mali ísť prezentovať ako porotca hudobnej reality šou, ktorá by to bola?

Dostal som ponuku robiť prvý ročník Superstar, ale nechcem hodnotiť iných muzikantov, nemám na to právo. Myslím, že keď niekto robí hudbu – aj amatér –, vždy je to pozitívna a pekná vec. Nedokázal by som ich hodnotiť tak, aby som ich ponížil. Keď mi to ponúkali, už som tento formát poznal z Česka a videl som prvý ročník, ktorý na Slovensku vtedy ešte nevideli. Nepáčilo sa mi, ako amatérskych hudobníkov zhadzo vali.

Peter Nagy: Ak o mne chcete niečo vedieť, v mojich piesňach je najväčší duševný striptíz

Výber pre vás