Posledná manželka Helena poskytla českému Blesku exkluzívny rozhovor o živote s ním aj o vzťahoch s jeho matkou. Rozhodla sa prehovoriť prvýkrát a naposledy!
Vraj ste sa so svojou svokrou nemali rady...
- To nie je pravda, aspoň nie úplná. Až do narodenia mojej prvej dcéry Lucie sme spolu vychádzali viac ako dobre. Potom sa to zmenilo.
Prečo?
- Pani Helena niesla ťažko to, že môj manžel Jirka začal venovať viac pozornosti svojej novonarodenej dcére než jej. Dokonca si myslím, že sa začala správať tak, ako by ich malá Lucka rozhádala. A potom mi začala hovoriť aj do jej výchovy a starostlivosti o ňu. A to som nezniesla.
Žili ste v jej byte a tak možno mala právo sledovať, ako sa jej vnučka vyvíja...
- Toto by mi neprekážalo. S Jirkou sme u nich na Smíchově bývali dva roky, až v roku 1987 sme sa odsťahovali do vlastného a tak viem, o čom hovorím. Medzi matkou a synom bol nezdravý vzťah, z jej strany to bola prehnaná, až taká tá opičia láska.
Ako dlho ste boli s Jiřím spolu?
- Osem rokov, z toho sme päť rokov spolu nežili. Potom sme sa rozviedli – v dobrom, ako normálni ľudia.
Na chalupu do Slatiny ste chodili?
- Málo, ani teraz, keď patrí mojim dcéram Lucii a Kamile, ma to tam neťahá. Dcéry tam jazdia. Každá so svojím priateľom.
Vraj ste zabránili umiestneniu pamätnej dosky na počesť Heleny Růžičkovej na stenu chalupy?
- Áno. Požiadal ma o to starosta obce a ja som povedala nie. Nestála som a nestojím o to, aby súkromie rodiny rušili zvedavci, nakúkajúci dovnútra. Povedala som, nech je pamätná doska pokojne na obecnom úrade.
Dali ste zrušiť miesto v záhrade, kde pochovali popol vášho svokra.
- Mŕtvi patria na cintorín. Čo keby moje dcéry predali chalupu? Čo by bolo s ich dedkom, kde by skončil? Požiadala som pána Lukeša z Horažďovic, on popol vyzdvihol a rozprášil na Olšanoch. Na rovnakom mieste, kde je aj matka pani Heleny, Helena a môj exmanžel Jiří. Sú tam všetci spolu.
