Slovenskému publiku sa počas takmer hodinu a pol trvajúceho koncertu odovzdala. Patrila hudbe a tónom a snáď každý z viac ako štyri tisíc ľudí, ktorí sa do Incheby prišli pozrieť, musel odchádzať s pocitom satisfakcie. Aneta Langerová totiž dokázala, že je hviezda prvej kategórie.
Po dvoch miernejších skladbách na úvod, ktoré sprevádzali miestami trochu preexponované basy, už nasledovala pesnička Nahá noc a Aneta ju uviedla ako „skvelú vec na tlieskanie“. A publikum tlieskalo. Do rytmu a do vynikajúceho spevu.
Pochváliť treba predovšetkým dramaturgiu koncertu a poradie skladieb (rovnaké sa nachádza aj na CD s názvom Spousta andělů Koncert), ktorá bola podľa môjho názoru vymyslená na detail presne. V úplnom úvode publikum rozohriala u nás dosť neznáma kapela Ready Kirken. Napriek tomu, že domáci ich nemajú v uchu, výborná kapela (pripomínajúca zvukom Lucie) strhla pozornosť a masu rúk do tlieskania.
Potom už nasledovala hlavná hviezda, ktorá nikoho „nešetrila“. Minuloročná strieborná česká Slávica ako piatu pieseň v poradí spustila Hříšná těla, křídla motýlí. V rovnakom momente ako vyslovila názov skladby, bolo cítiť, že celá sála C je v jej područí. Drobná študentka si sadla na barovú stoličku a hlasom, ktorý sa vrýval hlboko pod kožu, spustila svoj najväčší hit z multiplatinovej platne Spousta andělů. Okrem niekoľkotisícového chóru spod pódia zožala aj dlhotrvajúci potlesk.
Ako sa na pravú (super)star patrí nechýbalo ani pár prebratých skladieb. Prvou z nich bola chuťovka I think I´m paranoid, známa z repertoáru Garbage. Langerová do nej vložila celkom slušný drive a sála sa po melancholickej balade Hříšna těla.. opäť roztlieskala. V porovnaní s pravými Garbage, ktorých mohli Slováci vidieť tento rok na Pohode, síce Langerovej ešte chýba v hlase akási „sexi drzosť“, ktorú speváčka Shirley Manson z Garbage má. Napriek tomu si myslím, že jej verzia bola výborná. A to isté platí aj v prípade Thank U od Alanis Morissette – pesničky, ktorú Aneta zaspievala s akustickou gitarou v ruke.
Nebolo by však skvelej Anety Langerovej, nebyť skvelej kapely Anety Langerovej. Marek Zelený (basová gitara), Maťo Mišík (elektrická gitara), Marek Svoboda (elektrická a akustická gitara) a Honza Jaško (bicie) boli pre Langerovú opornou rukou a rovnocenným partnerom zároveň. Na pódiu ukázali, ako má vyzerať naozajstná zohranosť. Naliehavý gitarový úvod dodal napríklad pesničke Delfín grády a aj ľudia, ktorí nemajú Anetin debutový album detailne napočúvaný (priznám sa tiež medzi nich patrím), si začali pospevovať zapamätateľný refrén.
Pred záverom koncertu stihli zástupcovia vydavateľstva Sony BMG odovzdať Langerovej Platinovú platňu za predaj debutového albumu na Slovensku. Za ňu, za skvelú atmosféru, ale aj v rámci už spomínanej dramaturgie koncertu, nasledovali dva prídavky. Prvý z nich Zvláštní zájem najprv ľudí rozhýbal a úplna „pecka“ nasledovala na záver. Dokonale naladené publikum zajasalo hneď pri prvých tónoch skladby Voda živá, ktorá sa stala absolútnym vrcholom večera. Celú pieseň s Anetou odspievalo. Potom sa však už zapli svetlá a obrovský dav sa začal trúsiť z priestorov Incheby. Stále si pospevujúc, že v nich navždy zůstáva voda živá…
Verím, že vo väčšine z nich zostane ešte dlho aj vynikajúci zážitok, ktorý im sprostredkovala skvelá speváčka a dokonalá profesionálka Langerová. A ak by ste si to chceli ešte zopakovať, bez ohľadu na to, či si myslíte, že to je alebo nie je reklama, kúpte si spomínané cédečko s koncertným vystúpením. Zimomriavky na chrbte budete mať aj z Anetinho publika v Říčanoch. Hoci to bratislavské bolo lepšie…
PS: Tento článok nie je a ani nechce byť recenzia! Je to môj pocit.
