Po rokoch ste mali koncom minulého roka v Bratislave samostatný koncert. Nemali ste obavy, že nevypredáte sálu?
Mala som obrovské obavy. Nebola som tu desať rokov. Ľudia, ktorí mali vtedy desať, o mne nikdy v živote nepočuli – túto vekovú kategóriu poslucháčov som teda mohla vypustiť, a to už je pekný počet. Keby predtým môj manžel nehosťoval s Národným divadlom v Bratislave, tak by som neprišla. Ale počas prechádzky po Starom Meste sa takmer každý tretí človek, ktorého som stretla, pristavil, pozdravil, ľudia sa ma pýtali, kedy budem spievať. To ma presvedčilo.
K 60. narodeninám ste si darovali album s názvom Hana Zagorová: S úctou… Bilancujete?
Aj keď sú na albume piesne, ktoré vznikli v čase, keď som mala dvadsať, nepatrím k ľuďom, čo bilancujú a spomínajú. Mozog je úžasný, dokáže vytesniť aj niekoľko rokov. Zostanú len pekné spomienky, tie zlé sa zastrú hmlou.
Napriek tomu ste si zaspomínali na pekné, ale aj tie horšie chvíle vášho života v biografii a neskôr v televíznom programe Trinásta komnata. Známi ľudia majú zvyčajne problém odkrývať svoje najintímnejšie zákutia.
To nie sú najintímnejšie zákutia. Tie som si nechala pre seba. Celý život žijem s dohadmi – napríklad o mojej chorobe, tak som to uviedla na pravú mieru. Nemám čo skrývať.
Čo vás naučilo vaše krvné ochorenie, mylne označované ako leukémia?
Choroba mi veľmi veľa vzala, ale naučila ma pokore. Choroba nájde vaše rezervy, zmení rebríček hodnôt. Dovtedy som bola bezstarostná, úspešná speváčka, ktorej sa darilo, na čo siahla.
Hudobný skladateľ Karel Svoboda povedal, že ste nabúrali mýtus o tom, že speváčka má mať dokonalý prejav a hlas. Súhlasíte s ním?
Určite. Nemohla by som spievať niečo, čo by mi nesedelo. Ľudia ma prijímajú takú, aká som. Poznám mnohých umelcov, ktorí spievajú prenádherne, s veľkým hlasom, ale publikum si ich neužije. Vždy by tam malo byť TO NIEČO. Charizma – to, čím ľudí oslovíte a nemusí to byť vždy krasospev.
Nikdy ste nezapochybovali o tom, že cesta, ktorou idete, je správna?
Pochybnosti vás posúvajú ďalej. Prišlo aj ťažké obdobie, keď som mala zrazu pocit, že som stále rovnaká, že pesničky sú stále rovnako „pekné“. Zrazu cítite, že ľudia už vás majú dosť. Nie, žeby vás nechceli počúvať, ale sú presýtení. Ako keď máte krásne, kvalitné šaty v skrini, ktoré milujete a chceli ste ich nosiť každý deň. Zrazu vás prestanú baviť. Neznamená to, že majú zlý strih alebo farbu, ktorá sa vám nepáči. Nové šaty vo výklade sú vo výhode. K tým starším sa možno po čase vrátite, ale keď sa na niečo dlho pozeráte, tak vás to skrátka omrzí.
Ako ste sa snažili tie šaty vymeniť a pritom zostať Hanou Zagorovou?
Tvrdím, že keď je niečo požehnané, osud vám s tým pomôže. V prípade, že netlačíte na pílu. Nesmiete si povedať: tak, dnes stretnem toho správneho človeka a bude to láska na celý život. Tak to nefunguje. Celý život som si myslela, že sa dá skĺbiť práca so súkromím, ale dnes viem, že tak to nefunguje. Niečomu musíte dať prednosť. V jednej chvíli som mala pocit, že mám skutočne všetko odspievané. V tom čase som spoznala Štefana Margitu. Povedala som si, že tento skvelý človek mi stojí za to, že tie šaty Zagorová zavesím do skrine. A urobila som to. Prestala som na päť rokov absolútne spievať. Myslím, že to bolo to najlepšie, čo som v posledných rokoch urobila.
V súvislosti s vaším manželom, operným spevákom často hovoríte o osude…
Nemôžem povedať, že by som verila v nejakého konkrétneho Boha, ale verím v osud, niečo. Je jedno, ako to nazveme. Nie som nijaká fatalistka. Osudu však musíme pomáhať, nemôžeme byť pasívni.
Je niečo, na čo ste si netrúfli?
Mám veľmi rada nové veci, ale nie v spievaní. Podľa mňa je najväčšou chybou speváka, ktorého pesničky ľudia milujú, že si po roku povie: a teraz natočím to, čo mám rád. To je koniec. To je koniec, pretože fanúšikovia ho vyniesli na to výslnie práve preto, čo robí.
Takéto experimenty ste neskúšali?
Nie, také nie, ale možno v istom smere väčšie. Písala som scenár k programu Dlhy Hany Zagorovej, ktorý sa vysielal päť rokov. A tento rok mi vyšla kniha básní a piesňových textov.
Spomeniete si na prvú báseň, ktorú ste napísali?
Bolo to asi v druhej triede. Doma sa pripravoval nejaký večierok a ja som neustále chodila okolo zrkadla a niečo som si mrmlala. Už vtedy sa zobúdzal môj exhibicionizmus. Mama mi povedala: tak, Hani, sadni si a napíš to. Večer, keď k nám prišla návšteva, zavolala ma a pyšne požiadala, aby som svoje dielko zarecitovala. A to nemala robiť. Tá báseň bola totiž o obesencovi.
Odvtedy píšete básne?
Nie, v piatej triede som prestala. Moja učiteľka ma totiž nútila každý týždeň prečítať pred celou triedou nejakú svoju novú báseň, čo bol definitívny koniec. Od leta, keď kniha vyšla, som tiež nenapísala ani čiarku. Vyčistila som si hlavu, všetky pekné veci som vypľula na papier a teraz som sa zase upísala muzikálu Jack Rozparovač, ktorý skúšame v Divadle Kalich.
Doteraz ste muzikál a ponúkané úlohy ignorovali. Čo vás presvedčilo?
Bolo to preto, že ponúkané úlohy boli vždy o generáciu mladšie. Stáť medzi dvadsiatkami a tváriť sa ako ony, to by som skutočne veľmi nerada. Teraz som dostala rolu, ktorá je adekvátna k môjmu veku. Musím povedať, že ma doslova uhnal Vašo Patejdl, ktorý napísal k muzikálu hudbu. Poslal mi takú nádhernú pesničku, že keby som odmietla, tak by som si určite znepriatelila nejakého boha krásnych pesničiek.
Nemali ste problém s tým, že vaša prvá úloha v muzikáli bude prostitútka Elizabeth?
Nie, vôbec. Veď to je divadlo. Veľmi sa teším a zároveň obávam, pretože plávam v nepreskúmaných vodách.
Minulý rok ste so Štefanom Margitom oslávili spoločných 110 rokov. Pre mnohé herečky a speváčky sú pribúdajúce roky nepríjemným spoločníkom, ako to vnímate vy?
Keby som vám mala povedať, že je to príjemný spoločník, nie je to pravda. Ale nie je to ani tak, že ráno vstanem a poviem si: tak teraz si to hodím. Keď sa dostanete do veku, ktorý mám ja, tak vám to ani nepríde. Nebudete si uvedomovať nijaké limity. V podstate si nepripadám až taká stará. „Nevědomost hříchu nečiní.“ Možno je to infantilné, ale funguje to. Väčšie problémy so starnutím majú asi krásavice. Keď celý život počúvajú, aké sú úžasné a vidia, že im pribúdajú vrásky, môže to byť depresívne.
Nikdy ste nepochybovali o tom, že partnerstvo s človekom mladším o desať rokov môže mať nejaké úskalia?
Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Keď sa budete dopredu báť, tak budete vystrašene celý život sedieť niekde v kúte. Tak to nefunguje. Keď príde problém, treba ho riešiť, ale prečo si kaziť tie nádherné minúty a hodiny len tým, že premýšľate, čo by, keby? Život je veľmi krátky na taký luxus.
