Zuzana Kronerová: Moja Nežná? Nadšenie, eufória, optimizmus
Úryvok z knihy rozhovorov, ktoré s herečkou Zuzanou Kronerovou viedol Ján Štrasser.
8. kapitola
Moja Nežná? Nadšenie, eufória, optimizmus
Nežná revolúcia ťa zastihla v Slovenskom národnom divadle. Kým však k nej došlo, udialo sa vo svete i u nás doma všeličo, čo nahlodávalo totalitné režimy sovietskeho bloku. To základné sa odohralo v roku 1985 rovno v Sovietskom zväze. Možnosť zmeny naznačovali dve ruské slová – perestrojka a glasnosť.
A vyslovil ich muž menom Michail Gorbačov, po gerontoch na čele Sovietskeho zväzu relatívne mladý a európskejšie pôsobiaci líder komunistickej veľmoci.
Ako si vnímala to, čo sa tam vtedy dialo? Vzbudzovalo to v tebe nejakú nádej?
Pre nás, čo sme si mysleli, že brežnevizmus a Husákov reálny socializmus je tu na veky vekov a nikdy inak, to bolo nečakané, prekvapivé, neuveriteľné, ale aj nádejné. U nás sa nič nehýbalo, ale objavila sa jedna skvelá mantra: mohli sme tie svoje počiny v divadlách, ktoré sa nepáčili tým hore, obhajovať slovami: „Tak v Sovietskom zväze to už ide a u nás nie? To už neplatí, že Sovietsky zväz je náš vzor?“
A vtedy sa ukázala perfídnosť marxizmom „pošahanej“ dialektiky. Naši papaláši začali hovoriť, že Sovietsky zväz je fajn, ale my máme svoju vlastnú cestu. Keď to v roku 1968 hovorili dubčekovci, Sovieti našu vlastnú cestu rozdrvili tankmi. Ale čosi sa hýbalo aj u nás, dokonca na Slovensku. V októbri 1987 sa objavila publikácia Bratislava/nahlas, v ktorej členovia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, konkrétne bratislavských základných organizácií číslo 6 a 13, ako aj iní ľudia opisovali stav nášho životného prostredia, ale aj celej našej spoločnosti. Dostalo sa to k tebe?
Pravdaže, veď aj môj manžel Milan patril k ochranárom, priatelil sa s bratmi Mikulášom a Markom Hubovcami, Mikuláš bol jedným z lídrov slovenských ochranárov.
Nebola to oficiálne vydaná publikácia, tú by štátna moc okamžite zatrhla, Bratislava/nahlas vyšla ako príloha k zápisnici z členskej schôdze bratislavskej základnej organizácie SZOPK číslo 6. Čiže ako interný text. Skvelý trik na získanie legality. Samozrejme, text sa okamžite začal šíriť v stovkách kópií.
Bývali sme vtedy v Starom meste na Jiráskovej, dnešnej Ventúrskej ulici. Spomínam si, ako k nám prišiel Mikuláš Huba s Janom Budajom, debatovali sme o Bratislave/nahlas, chlapci povedali, že ten text odznel aj vo vysielaní Hlasu Ameriky.
To bolo dobré, nie?
No iste, až na to, že o Hubu, Budaja a ďalších sa začala intenzívne zaujímať Štátna bezpečnosť. Režim reagoval hystericky a represívne. Tým Bratislava/nahlas získala politickú opozičnú dimenziu.
Ale to muselo byť autorom a zostavovateľom jasné od začiatku.
Pochopiteľne. No dôležité je povedať, že Bratislava/nahlas nebola len akousi akademickou protestnou deklaráciou, jej zostavovatelia a autori boli veľmi aktívni v praxi, chránili prírodu a krajinu konkrétnymi činmi – opravovali a zachraňovali ľudové stavby, drevenice, senníky, mlyn v Kvačianskej doline, ale aj kultúrne pamiatky, napríklad niekoľko rokov opravovali a zachraňovali rozpadávajúci sa kláštor v Mariánke. Jednoducho, nebolo im ľahostajné, ako a v čom žijeme. A samozrejme, že to presné a vecné pomenovanie neutešeného stavu nášho životného prostredia malo veľmi významný presah – poukazovalo na to, že režim, ktorý je za to zodpovedný, devastáciou prírody a krajiny devastuje aj celú spoločnosť, jej morálku, jej ľudskosť.
Václav Havel nazval iniciatívu Bratislava/nahlas slovenskou Chartou 77.
Mikuláš Huba to nedávno v denníku SME pri príležitosti tridsiateho výročia Bratislavy/nahlas spresnil, ak dovolíš, zacitujem: „Skutočnosť, že Václav Havel Bratislavu/nahlas nazval slovenskou obdobou Charty 77, nás síce môže napĺňať pocitom hrdosti, ale nie je to celkom presné, aj keď určité spoločné črty sa tu nájsť dajú: od nespokojnosti s vtedajšou realitou a snahy otvorene a kriticky ju pomenovať, cez nezávislosť protagonistov až po metódy, ktoré sa proti nim pokúsila uplatniť vtedajšia moc.“
Druhou nezanedbateľnou protirežimovou udalosťou bola Sviečková manifestácia v marci 1988 za občianske a náboženské slobody, ktorú moc brutálne potlačila.
Na rozdiel od Česka bol kultúrny, presnejšie intelektuálny disent na Slovensku slabý. Opozičné aktivity prejavovali najmä kresťanskí disidenti a ochranári.
Ako si vnímala Sviečkovú manifestáciu?
Nebola som v ten deň v Bratislave, dozvedela som sa to večer z vysielania viedenskej televízie. Vnímala som to ako pokojnú demonštráciu veriacich za svoje náboženské a občianske práva a slobody, ktoré im komunisti upierali. Opozičné vystúpenie proti komunistickej totalite z toho vyrobil tupý režim sám svojím brutálnym zásahom. Paradoxne sa ukázalo, že keď moc brutálne zasahuje proti ľuďom vyjadrujúcim svoju túžbu po slobode, urýchľuje tým svoj pád. Sedemnásteho novembra 1989 sa to naplno potvrdilo.
Celý rok 1989 bol turbulentný, sovietsky blok sa otriasal v základoch. V Poľsku vznikal pluralitný politický systém, východní Nemci utekali cez Prahu do Západného Nemecka, Maďari vystrihli dieru do železnej opony a otvorili hranice do Rakúska, napokon 9. novembra padol Berlínsky múr…
Len u nás stále nič.
No… zas celkom nič to nebolo. V januári bol v Prahe Palachov týždeň, disidenti, ale aj bežní občania si uctili pamiatku upáleného študenta Jana Palacha. Režim reagoval obuškami, slzným plynom a vodnými delami. V lete vznikla petícia Několik vět, ktorá žiadala prepustiť politických väzňov, slobodu tlače a nezávislých iniciatív, slobodnú diskusiu o našich dejinách.
Petíciu inicioval Václav Havel a ďalší disidenti, no na rozdiel od Charty 77 ju režim už nedokázal udusiť a podpísali ju tisícky občanov na čele s významnými osobnosťami kultúrneho života, ako boli Jiří Bartoška, Rudolf Hrušínský, Bolek Polívka, Zdeněk Svěrák,Hana Zagorová… Spomínam si, ako som počúvala ich mená vo vysielaní Slobodnej Európy.
V roku 1989 sa nestratili ani Česi a Slováci. Sedemnásteho novembra vypukla Nežná revolúcia.
Presne v ten piatok sme v Štúdiu S premiérovali hru maďarského dramatika Györgya Schwajdu Pomoc, bola to čierna komédia o tom, ako štát manipuluje svojimi občanmi. Titul priniesol dramaturg Martin Porubjak, Juraj Nvota ho režíroval, zišli sme sa tam dobrá partia – Anka Šišková, Peter Šimun, Marián Labuda, Stano Dančiak… Tajomník umeleckej prevádzky Štúdia S Miro Brocko bol v ten deň v Prahe, okolo jedenástej večer zavolal Porubjakovi do divadla, povedal mu, že v Prahe na Národnej triede esenbáci masakrujú mladých ľudí, zabili študenta Martina Šmída a pražské divadlá vstupujú do štrajku. Na druhý deň, v sobotu, bola druhá premiéra. Bratislavské divadlá v sobotu 18. novembra ešte neštrajkovali.
Ale deň nato Nežná revolúcia vypukla aj v Bratislave a rýchlo sa rozšírila po celom Slovensku. V nedeľu 19. novembra, po zhromaždení verejnosti v bratislavskej Umeleckej besede, vstúpili bratislavské divadlá do štrajku. Rovno z Umeleckej besedy sme šli na Malú scénu SND.
Bola som tam. Martin Huba prečítal protestné vyhlásenie a spýtal sa divákov, či súhlasia, že sa nebude hrať. Všetci zdvihli ruky! Bolo to niečo úžasné! Fantastická atmosféra!
Ako si prežívala prvé dni Nežnej revolúcie?
Hovorila som ti, aká strašná skepsa ma pochytila, keď v auguste 1968 k nám vtrhli Rusi. No tentoraz som bola nadšená, euforická, optimistická. Doma sme mali trojročnú Terezku a ročného Adamka, keď to bolo len trošku možné, šli sme popoludní na míting na námestí SNP, kde sme štrngali kľúčmi, a večer sme boli na stretnutí s občanmi v divadle. A chodila som aj s ďalšími hercami na mítingy do tovární a do podnikov.
Tie stretnutia v divadlách mali fantastickú atmosféru.
Ponúkli sme naše divadlá občanom na verejné diskusie o situácii v krajine. A občania pocítili, že môžu slobodne hovoriť a že na ich názoroch záleží.
Ale moc ešte stále mali v rukách komunisti.
Iste, a snažili sa tie divadelné mítingy zatrhnúť. Tajomník mestského výboru KSS Gejza Šlapka a súdruhovia z ministerstva kultúry sa nám vyhrážali, prikazovali nám okamžite prestať štrajkovať a začať hrať. Počula som na vlastné uši, ako si Šlapka a minister kultúry
