Kam konkrétne odchádzate? A prečo ste sa rozhodli odísť do Ameriky? (pozn. red.: rozhovor vznikol len pár dní pred odchodom) – Budem v New Yorku, v centre. Nie je to žiaden útek zo Slovenska. Nikto mi neublížil, nikto mi nerobí zle, nemám s nikým problém. Neodchádzam a neutekám odtiaľto. Idem sa zdokonaliť v angličtine.

Vaša angličtina je zlá? – Ježiš, hrozná! Keď niekomu poviem, že sa učím 15 rokov po anglicky, tak je to naozaj vtipné. Mys - lím, že sa dohovorím. Aj rozumiem, ale podľa mňa je moja angličtina veľmi pasívna. Ja sa hanbím rozprávať, a preto tam idem sama, pretože keby som šla s niekým, tak nebudem rozprávať po anglicky. Poznám sa. Dúfam, že tam tú jazykovú bariéru už konečne prekonám.

S Jánom Ďurovčíkom ste si blízki. Nebude vám tam chýbať? – Samozrejme, že mi bude veľmi chýbať.

Plánujete v Amerike aj pracovať? – Čakala som na ten posledný impulz, keď sa vráti z New Yorku Zuzka Kanócz. My to máme takú reťazovú reakciu – Kostelný, Kanócz a teraz ja. Zuzka prišla odtiaľ nadšená, zmenená, oddýchnutá a úplne úžasná. Pýtala som sa na všetko a povedala mi, že nestihla vôbec nič. Prvé tri týždne sa v kuse učila. Podľa toho si myslím, že nebudem popritom stíhať nejakú prácu. Ale keby sa dalo, nebránila by som sa ničomu, no nemám vybavené pracovné víza.

Ste dosť vyťažená – divadlo, natáčanie, spievanie na súkromných akciách... Nemali ste problém s tým, že odchádzate? – Nie som vyťažená. Ono to len tak vyzerá, ale mám podpísané dlhodobé zmluvy, ktoré ma k niečomu zaväzujú. Keďže sme môj odchod veľmi dlho plánovali, podarilo sa to korektne dohodnúť. Ďakujem preto produkciám za ich ústretovosť a pochopenie.

Čo plánujete urobiť ako prvé po návrate domov? – To naozaj netuším.

V poslednom čase sa o vás hovorilo najmä pre plastickú operáciu pŕs. Stali sa dokonca aj témou šou Adely Banášovej... – Od chvíle, keď som sa rozhodla pre operáciu, uvažovala som, ako to mediálne zvládnuť. Na jednej strane som nechcela klamať a vymýšľať, že som nikde nebola, a na druhej strane som rozhodne nechcela vyzerať ako niekto, kto sa cez prsia dostáva do novín. Preto sme sa s Janom dohodli, že na priamu otázku priamo odpoviem a ďalej sa k tomu nebudem vyjadrovať. Bohužiaľ, výsledok bol úplne opačný. Napriek tomu, že som neklamala, ale ani sa nikde neukazovala, nezapierala, ale ani o tom nerozprávala, aj tak novinári písali, písali a písali. Zdalo sa mi to celé trápne.

Začínali ste v Kakaoslávikoch. Ako si na to spomínate? – Pamätám si na to celkom dobre. Po prvý raz som vlastne videla štúdio. Spievala som vtedy My Heart Will Go On z Titanicu. Mala som oblečenú modrú sukňu a tričko a nosila som veľmi smiešne okuliare. Dodnes sa to video hanbím ukázať komukoľvek. Pamätám si dokonca na cestu, keď ma tam ocino viezol, mala som obrovskú trému, ale musím povedať, že som potom bola nesmierne šťastná a spomínam si, ako mi Miška Marienková podala ruku a povedala, nech sa mi darí. Bolo to veľmi príjemné.

Potom ste sa objavili na kastingu do muzikálu Neberte nám princeznú. Prečo práve ten? – Informovala ma o tom Mirka Marčeková, moja pedagogička spevu, ktorá ma dodnes učí. Predtým robila muzikály aj vo Viedni, aj u nás a povedala mi o tomto konkurze. Mala som vtedy štrnásť, nevedela som nič o divadle ani o herectve. Išla som to len tak vyskúšať.

Aké bolo prvé stretnutie s Jánom Ďurovčíkom? – Veľmi smiešne. Pamätám si, ako som na konkurze sedela v šatni a všetci naokolo mali nesmiernu trému a šepkali si: „Bože, tam sedí Ďurovčík.“ Vôbec som netušila, o kom hovoria. Žiadneho Ďurovčíka som nepoznala. Potom som sa spýtala, kto to je, a dostala som odpoveď, či som normálna, že neviem, kto je Jano (smiech).

Ako ho teraz vnímate? – Ako moje najväčšie šťastie v živote.

V médiách ste sa už vyjadrili, že muzikál West Side Story bol vašou srdcovkou a po jeho skončení ste si aj poplakali. Ktorý muzikál je momentálne vašou novou srdcovkou? – Čajočky je úžasná komédia a veľmi nás to baví, Robin Hood je historický muzikál, ale West Side Story je najlegendárnejší muzikál všetkých čias. Bola to nádherná rola v nádhernom predstavení, a keď som prišla domov, do rána som nemohla zaspať. Nechcela som veriť, že sa to skončilo a už nikdy nebudeme hrať toto predstavenie. Tento pocit mali všetci, ktorí tam hrali. Doživotne však mojou naozajstnou srdcovkou, samozrejme, ostane môj prvý muzikál, a to je Neberte nám princeznú.

Pripadáte si niekedy aj vy ako taká čajočka? – Kristepane! (smiech) Absolútne nie, keď som čítala scenár, skoro som odpadla z niektorých vecí, ktoré sa naozaj dejú. Pýtala som sa Jana a Peťa Pavlača, spoluautora, či je to pravda a viem, že to mali zo skutočných zdrojov. Takže som zistila, že pravá čajočka vôbec nie som.

V Česku ste účinkovali v muzikáli Robin Hood. Ako vás prijalo české publikum? – Myslím, že to bolo úplne super. Bála som sa, mala som rešpekt pred novou krajinou, novými ľuďmi, ale mám nádherné spomienky a veľmi rada ho chodím hrávať.

Je rozdiel medzi českým a slovenským obecenstvom? – Slovenské je srdečnejšie a myslím, že na muzikál aj trochu náročnejšie. Niektoré veci by nám na Slovensku asi neprešli.

Mnohí by už chceli počuť aj vaše vlastné piesne. Plánujete vydať aj svoje CD? – Je to zložitý proces. Na niečom sme pracovali a stále pracujeme a čo nevidieť to bude vonku, ale nečakám, že budem dobýjať hitparády. Snažím sa robiť to, čo sa mi páči.

Aká je vaša predstava? Budete spievať v angličtine alebo v slovenčine? – Samozrejme, každá speváčka by chcela spievať v angličtine, lebo to dobre znie, ale som Slovenka. Určite budem preferovať slovenčinu.

Spievali ste po boku viacerých spevákov. Pri kom ste mali najväčší rešpekt? – Jednoznačne Dalibor Jenis. Po prvé je to jeden z najlepších barytonistov sveta, po druhé to bolo stretnutie v inom žánri. Predsa len koncert s Martinom Chodúrom je úžasný a sme aj rovesníci, ale je to niečo, čo mi je bližšie. Ku každému umelcovi, s ktorým spievam, pociťujem rešpekt a úctu.

Nela Pocisková: Jano mi bude chýbať

Výber pre vás