S odchodom speváčky Anneke van Giersbergen síce holandskí rockeri The Gathering prišli o tvár kapely, s príchodom Silje Wergeland a vydaním albumu 'The West Pole' sa im ju však podarilo znovu nájsť. A sú na seba preto aj patrične hrdí - aspoň podľa slov inak mimoriadne skromného bubeníka Hansa Ruttena.
V decembri ste boli nútení prerušiť jeden z koncertov kvôli snehovej kalamite a na začiatku januára ste potom na svojich stránkach zverejnili oficiálny videoklip k piesni 'No Bird Call', ktorý je poskladaný zo záberov vašej novej speváčky Silje Wergeland bežiacej snehom. Nakoľko sa teda jednalo o vopred prichystaný videoklip a nakoľko o spontánny nápad?
To bola úplná improvizácia, žiadny profesionálny, štábom natáčaný videoklip. Silje behala v snehu len kúsok od miesta, kde žijeme, a René (gitarita R. Rutten, pozn. autora) to natáčal na kameru. To je celé. Nie je za tým žiadny veľký príbeh, je to len taká maličkosť. Niečo pre zábavu.
Myslím si, že v dnešnej dobe je úplne absurdné natáčať klipy za 30 tisíc euro, keď ich potom nie je kde vysielať. Teda aspoň tu v Holandsku totiž svoj videoklip naozaj nemáš ako dostať do televízie. Namiesto toho ale máme Youtube, čo je veľmi silné médium, takže sme svoj klip urobili priamo preňho. Len aby sme všetkým znovu pripomenuli, že sme vydali nový album a vyrážame na turné.
Je to v podstate aj akýsi náš protest práve proti všetkým luxusným drahým klipom. Natočili sme to behom dvoch hodín - Silje proste chodila okolo, na tom nebolo nič ťažké, následná úprava videa však zabrala niekoľko dní. René mal s editovaním, filtrami a všetkým ostatným dosť veľa práce.
Tým pádom sa z vás vlastne stala úplne nezávislá kapela. Máte vlastný label, nový album ste si sami produkovali a teraz ste si k nemu natočili i klip...
Presne tak, a je to úžasný pocit. Ale zaberá to aj veľa času. Na druhej strane to však pre nás predstavuje úplnú slobodu. Nikto sa nás nestaží zmeniť, nikto nezasahuje do výberu názvu ani sa nepokúša o ničom diskutovať. Robíme si čokoľvek sa nám zachce a táto voľnosť je pre nás veľmi dôležitá. Samozrejme chápeme, že nie sme u žiadneho veľkého vydavateľstva a nemôžeme do všetkého strkať tisíce eur. Záleží ale na samotnom umení, hudbe, ktorú hráme a slobode, ktorú máme. Taktiež nás to všetko pochopiteľne baví robiť.
Keď už si spomenul výber názvu, čo sa vlastne skrýva za titulom 'The West Pole', teda "západný pól"?
Je to o schopnosti pozorovať. Žiadny západný pól samozrejme neexistuje, lenže prečo by nemohol? Predstavuje umenie pozerať sa na veci z inej stránky, čo je vlastne základná myšlienka albumu. Pokúsiť sa nájsť iný uhol pohľadu a pochopiť, čo sa deje. Nie je v tom nič veľkého, len sa tým snažíme ľudí podpichnúť. Aby trošku viac premýšľali. Máme severný a južný pól, ale o tom západnom predsa aj tak môžeme diskutovať. Čo je vlastne zač? Kde sa vôbec nachádza?
Naša kapela sa nijak neangažuje v politike a nevytvára žiadne veľké príbehy, len trochu štucháme do svojich poslucháčov. Napríklad 'How to Measure a Planet' bol album o cestovaní. Či už vo vnútri, alebo vonku, len tak, do kozmu alebo o putovaní v rámci vlastnej mysle. Vždy sa snažíme, aby sa platňou tiahla červená niť, vďaka ktorej by bolo daný album možné vnímať ako určitú ucelenú myšlienku. Aby mal nejaký príbeh. Nejedná sa však pri tom o koncept, ten by totiž všetko príliš obmedzoval.
Pôvodne ste v súvislosti so svojím najnovším albumom uvažovali o dvojalbume, s jednou rockovejšou a jednou zasnenejšou polovicou. Nakoniec vyšlo iba jediné CD. Bude teda nasledovať ešte nejaký druhý diel?
Nie, pretože sme nakoniec obidve pôvodné dosky skombinovali a vytvorili z nich práve 'The West Pole'. Napríklad pieseń 'No Bird Call' sa mala objaviť na tom odľahčenejšom a 'All You Are' zase na tom rockovejšom albume. Nakoniec sme sa ale rozhodli všetko spojiť do jedinej, žánrovo pestrejšej platne. Ďalšie piesne určené pre to zasnenejšie a psychedelickejšie CD sa ešte nachádzajú na EP 'City From Above', ktoré sme vydali. Iné skladby sme zase nakoniec vôbec nedokončili. Možno ale niečo z nich ešte v budúcnosti využijeme, pretože sa medzi nimi nachádza ešte kopec dobrých nápadov...
Jedným z tých, o ktorých ste hovorili ešte pred vydaním 'The West Pole', bolo znovu začať používať mužský vokál. Nové zdroje inšpirácie ale do kapely musela priniesť i sama Silje Wergeland. Ako teda vyzerajú vaše plány do budúcna?
Máme množstvo nápadov a množstvo snov. A stále o tom všetkom premýsľame. Navyše už sa teraz lepšie navzájom poznáme, pretože už spolu vyše roka hráme. O mužskom hlase uvažujeme pre naš ďalšiu nahrávku. Objaviť sa síce skutočne mal už na tejto, ale nakoniec sme sa rozhodli, že stačí, keď už piesne naspievala sama Silje. Navyše sme ešte spolupracovali i s Anne (holandská speváčka A. van den Hoogen, pozn. autora) a Marcelou (mexická speváčka M. Bovio z kapely Stream of Passion), pozn. autora), ktoré na albume hosťovali.
Uvidíme, čo bude ďalej. So spevákom by to ale mohlo byť pekné. Alebo nahrať nejaké duety... Možností je veľa. Práve teraz zisťujeme, čo všetko môžeme robiť. Čoskoro vyrazíme na turné (rozhovor vznikol 18.1., pozn. autora), takže budeme mať množstvo času na to, aby sme všetko prediskutovali. Máme kopec nápadov a už teraz je isté, že náš nasledujúci album bude úplne iný ako 'The West Pole'.
The Gathering sú skutočne známi tým, že sa ich štýl hudby album od albumu mení. Nakoľko sú pre vás tieto neustále zmeny náročné - je ľahké alebo naopak ťažké vymýšľať vždy niečo úplne nové?
Proste sa to tak stane - nahrávame album, máme nejaký cieľ, platňu dokončíme a nastane nejaká reakcia. Povieme si napríklad: "tak dobre, teraz urobíme tamto" alebo "toto by sme určite vedeli aj lepšie". Je to proste vždy akcia a reakcia. Takto skrátka pracujeme a je to zvláštne, ale vždy chceme robiť niečo iné. Pár vecí ale zostáva stále rovnakých. Stále je v tom dávka melanchólie, len s novými prvkami a víziami. S novým pohľadom na svet.
Vždy sa snažíme nájsť nejaké to dobrodružstvo. Pomáha nám to zachovať si sviežosť a postreh. Myslíme si totiž, že vďaka tomu všetko zostáva stále zaujímavé. Podobne uvažujú aj naši fanúšikovia. Niektorí ale na druhej strane dúfajú, že sa napríklad vrátime do starých čias 'Mandylion'...
Ako bude vyzerať setlist vášho turné - zameriate sa skôr na svoju najnovšiu tvorbu, alebo sa vydáte práve do hlbín vlastnej minulosti? Nejedná sa predsa len o turné k novému albumu, ale zároveň aj o oslavu vášho dvadsiateho výročia...
Samozrejme zahráme pár piesní z nového albumu, ale budeme hrať aj množstvo skladieb z takmer všetkých naších predošlých albumov. Z tých úplne prvých dvoch však nie ('Always...' a 'Almost a Dance', pozn. autora), až od 'Mandylion' a ďalej. Pôvodne sme však plánovali, že budeme hrať väčšinu vecí z 'The West Pole' a k tomu len niekoľko starších piesní. Lenže potom sme ich začali nacvičovať a išlo to tak dobre, že sme ten pôvodný plán úplne prepracovali. Stále predsa zostávame The Gathering, nie? A máme dlhú históriu...
Akým spôsobom pri tom Silje Wergeland postupuje u vašich starších piesní - vytvára si svoje vlastné interpretácie alebo sa skôr drží pôvodných verzií naspievaný ešte Anneke?
Jadro piesní zostáva rovnaké. Veď by ani nedávalo žiadny zmysel, aby sme hrali skladby ako 'Saturmine' (z albumu 'if_then_else', pozn. autora) s úplne novou vokálnou linkou. V detailoch sa ale Siljine verzie líšia. Má totiž inú farbu hlasu, spieva inak, vkladá do piesní úplne iné emócie. Snaží sa však hrať historicky čo najvernejšie, aby to všetko znelo tak, ako má, a ako to bolo pôvodne napísané.
Stále ešte musí kvôli skúškam za vami lietať do Holandska?
Je to obtiažne a zaberie to kopec času, ale nerobíme to tak, že by hneď po skúške sadla naspäť do lietadla a vracala sa do Londýna. Vždy usporiadame niekoľko skúšok za sebou, zídeme sa počas jediného týždňa tri alebo štyrikrát a až potom odletí. Je to síce trochu komplikované, ale dá sa to zvládnuť.
V jednom rozhovore z minulého roka si sa zmieňoval o obavách, ako novú speváčku prijmú napríklad juhoamerickí poslucháči The Gathering. Ako to teda je, už si na túto zmenu všetci fanúšikovia zvykli?
Ľudia na koncertoch sú nadšení. Teší ich, že sme stále tu a Silje sa im páči. Máme dobré ohlasy i recenzie a veci vyzerajú oveľa lepšie, ako sme vôbec kedy očakávali. Keď totiž čítaš o iných skupinách, v ktorých sa v nedávnej dobe vystriedali vokalisti - ako napríklad Nightwish, tak vidíš, aké s tým majú nepríjemnosti. K nám sú naopak všetci veľmi milí - lenže my máme naozaj veľmi milých fanúšikov...
Urobiť niečo podobné vôbec nie je jednoduché a stojí to veľa energie. My si ale hovoríme, že to stále ešte všetko funguje. Stále nás baví hrať v kapele a poslucháči sú tiež nadšení. To je to hlavné. Keby nás fanúšikovia nechali na holičkách, nemalo by cenu ďalej pokračovať pod zástavou The Gathering. To bola naša hlavná teória. Zistiť, čo sa bude ďalej diať, pretože Anneke bola pre náš štýl hry naozaj dôležitá. Aj teraz ale ostáva náš štýl viacmenej rovnaký. Síce s novou vokalistkou a novou chémiou medzi jednotlivými členmi kapely, ale stále je to The Gathering.
V prvý týždeň turné sa na pódiu namiesto vašej súčasnej basgitaristky Marjolein Kooijmanovej objaví váš býval basgitarista Hugo Prinsen Geerligs, vďaka čomu sa na scéne zídete v takmer kompletnej pôvodnej zostave...
Je to len náhoda. Marjolein nie je schopná s nami vyraziť na celé turné - môže ísť len na dva a pol týždňa, takže nás ihneď napadlo kontaktovať Huga, ktorý bol z tej ponuky nadšený. A vzhľadom k tomu, že máme svoje dvadsiate výročie, je naozaj úžasné, že si s ním zase zahráme.
Ale samotné výročie pre nás neznamená nič podstatné. Berieme to len ako niečo symbolické: "áno, už je to dvadsať rokov... to nie je zase až také hrozné, nie?" Je to dlhá doba, ale my stále ešte existujeme. Prešli sme si naozaj drsnými obdobiami. Nakoniec sme ich však prekonali a ešte stále sme nažive. Myslím si, že teraz máme naozaj dobrý setlist a sme aj dobrá koncertná kapela. Tešíme sa, až zase budeme hrať naživo a počas tých deväťdesiatich minút ľuďom umožníme zaspomínať si aj na časy dávno minulé. Je to dobrý pocit, hrať nové i staré piesne.
Pamätáš si ešte kedy presne ste The Gathering založili?
Bolo to okolo 20. októbra 1989. Na papieri bol celý nápad síce ešte o niečo starší, ale naším skutočným štartovacím bodom bola až naša prvá skúška. Už sme za sebou mali účinkovanie v niekoľkých skupinách, keď sme si s Reném a Bartom (spevák B. Smits, pozn. autora) povedali, že si založíme tento projekt. začali sme skúšať atmosférický metal tak trochu v štýle Celtic Frost. A to bol začiatok...
Máš za dvadsať rokov existencie kapely nejaké svoje obzvlášť obľúbené obdobie?
'How to Measure a Planet'. Nahrávanie tohto albumu i album samotný pre mňa predstavujú vrchol tvorby The Gathering. Jednalo sa o takú novú a sviežu platňu, ktorej nahrávanie navyše bolo naozaj zábavné. Mali sme toľko nových nápadov, ktoré do seba všetky na tomto albume zapadli. Som na 'How to Measure a Planet' skutočne hrdý.
Krásnych momentov ale za tie roky bolo oveľa viac. Vystúpenie na Dynamo Open Air, čo je naozaj veľký festival, bolo úžasné. Pochopiteľne aj náš úplne prvý koncert. Náš prvý mexický koncert. Prvé turné po Južnej Amerike. Hranie v starobylom kostole v Berlíne. Je toľko vecí, na ktoré môžeme byť pyšní. Napríklad i na skutočnosť, že ešte stále existujeme. Prežili sme celú záležitosť s Anneke. Niekto pre kapelu tak dôležitý ju opustil, ale my ešte stále hráme. Na to som tiež hrdý. Zostali sme spolu a zhodli sme sa na tom, že chceme pokračovať. Sme silná skupina, stále nás to baví a stále ešte vyrážame na turné...
--
Autorka: Jana Vrbková
(preklad z češtiny: Patrik Marflák)
Foto: Gathering.nl
Rozhovor pre Hudba.sk poskytol Tomáš Karlík z agentúry Obscure Promotion.
Súvisiaci interpreti: The Gathering
