Susedia, civily aj mazáci,
keď nemajú nič iné na práci,
mi denno-denne naháňajú strach.
Hovoria vojna, chlapče, nie je med,
astronómiu šprtať začni hneď,
aby si sa tam vyznal vo hviezdach.
Vieš po stojačky driemať, kľačiac spať,
v plynovej maske jesť i zaspievať,
do čižmy ranou z pušky zabiť cvok.
Mať v ľavej ruke kávu horúcu,
pravou si omotávať onucu
a nohou, čo ti zvýši, zmeniť krok.
Vieš drhnúť dlážku kefkou na zuby,
vieš, keď poľnica poplach zatrúbi,
za pol minúty v plnej poľnej stáť.
Máš teóriu streľby v malíčku,
prekonáš pri rozcvičke Pláničku,
ak áno, môžeš s voľnom počítať.
Nečudujte sa, že mám z vojny strach,
že mi aj úsmev zmrzol na perách,
z tých rečí zelený som ako túz,
zo spánku kričím, cvičím drepy, klus,
ten, čo mi zlý sen zmenil na ešus
a na ňom vám hrám
a na ňom vám hrám,
vám hrám to svoje,
vám hrám to svoje,
to svoje vyplašené, vyhúkané, vykulené, zelené blues,
zelené blues, zelené blues.
V pravde si krátim svoje veľké oči,
rozprávky o vojenskom kolotoči
sa ako hmla rozplynuli.
Len, čo som prestal patriť medzi uchá,
aj moje srdce, zdá sa, tichšie búcha,
poplach ma dnes nerozčúli,
do smiechu sú mi prvé zbrklé skutky,
ktoré som robil v tieni strážnej búdky,
ja bažant, rytier smutnej postavy.
A že som skúšal driemať pri pokluse,
ba vo sne trhal struny na ešuse,
to mi dnes vôbec nejde do hlavy.
A hoci snívam neraz o zálohe,
s vojnou už nie som na vojnovej nohe
a moje blues, veselé blues,
zelené blues, blues ako túz,
strieľa si zo strachu bažanta,
zo smútku rytiera,
blues je môj túz, veselé blues,
zelený túz.
|
Ivan Krajíček:
Oldo Hlaváček:
Helena Blehárová:
