Lesmi i poliami, čo stvoril náš vek,
V mysliach dávnych pochovaný je des,
Cez sedlá hôr, hmlistých Karpát hrebene,
Putuje v diaľ nádej vzbudená dnes,
A stovky orlov, čo krúžia vo výšinách,
Jej vzdáva poctu, tichá dôstojnosť v nich,
Aj tie už znajú to, čo iní tušia len,
Že výkriku predchádza nebadaný vzdych,
A z útrap osídiel, hoc raz už zronené,
Teraz sa prebúdza a povstáva späť,
Do vekov vryté rúny slovanských čias
Toho návrat teraz každý zná uvidieť!
Ó, povstaň Fénix slovanský a leť,
Naše duše zúfajú zas teba uvidieť,
A duby tisícročné v život preber nám zas,
Nech Perún vzkriesi náš čas...
Predlho čakal titán ukrytý v nás,
Údy mu zoslably, hoc silný sa zdá,
Reťaze však pretrhá, nech slovanský rod,
Útrapy otroctva nikdy viac nespozná
A synov našich nikto viac už nespúta,
Sťa orly hrdé oni budú sa niesť
A večne posvätné v ušiach ti bude znieť:
"Ja nikdy nezradím svoj rod a svoju česť!"
Ó, povstal Fénix, k letu krídla rozprestrel,
V tej chvíli každý vedieť lietať len chcel
Z tých dubov tisícročných počul si hlas:
Dnes Perún vzkriesil náš čas!
Páslo dievča pávy v tom zelenom háji,
prišli k nemu dva mládenci: "poď ty dievča s nami!"
"Kebych s vami jela, kam bych pávy dala,
pustím ich ja dolinami a ja pôjdem s vami!"
|
