TASR

Rodák z Prešova Peter Nagy (9. apríla 1959) nahral v roku 1977 prvé snímky v košickom rozhlase. V roku 1980 bol spevákom skupiny Profily, potom bol členom skupiny Karola Witza, s ktorým nahral aj prvý hit Profesor Indigo. Dostal ponuku spievať v skupine Modus, k záverečnej dohode však nakoniec nedošlo. V novembri 1983 založil skupinu Indigo, prvý koncert mali 13. januára 1984 v Banskej Bystrici.

V máji 1984 na Bratislavskej lýre spieval pesničku Kristínka iba spí, mesiac potom vyšla prvá LP platňa Chráň svoje bláznovstvá, jej predaj prevýšil náklad pol milióna výliskov. Za rok 1985 vyhral anketu Zlatý slávik. Na scéne je dodnes, svoj čas delí medzi hudbu a fotografovanie. Pozvanie na rozhovor o svojej úspešnej muzikantskej dráhe neodmietol. Prvá gitara ako darček, vystúpenie, ktoré náhodou vidí známy producent, pozvánka do štúdia, to sú obvyklé začiatky známych interpretov. Je to aj Váš prípad?

Moja prvá gitara, to bola vlastne dohoda s otcom, že keď budem mať samé jednotky na konci deviateho ročníka, tak mi kúpi gitaru. Vysvedčenie s jednotkami som domov aj doniesol. Prvé akordy som sa naučil na dvore na Štúrovej ulici v Prešove, kde som vyrastal. A prvými pesničkami, ktoré som sa naučil, boli Pihovatá dívka od Pavla Nováka a Kdo vchází do tvých snů, má lásko Václava Neckářa. Pri pesničke Imagine od Johna Lennona som sa už začínal učiť po anglicky. Tá prvá gitara, ktorá stála 250 korún, bola pre mňa maximum. Po roku som chcel lepšiu gitaru a otec mi povedal - choď si zarobiť. Celé leto som brigádoval, aby som si mohol kúpiť lepšiu, väčšiu gitaru. Aj som si ju kúpil. Prvá LP platňa Chráň svoje bláznovstvá vyšla v roku 1984, druhá Mne sa neschováš rok na to, potom do roku 1992 čo rok, to vydaný album. K tomu koncerty, ako ste to stíhali? Hrali sme 20 až 25 koncertov mesačne, čiže okolo tristo koncertov ročne. Celá kapela sme žili hudbou. V lete som mal dvojmesačnú pauzu, mesiac som kompletoval pesničky, ktoré ma napadli počas cestovania a mesiac sme boli iba v štúdiu. Nič iné sme nerobili. Tak sa to dalo stihnúť. Okrem albumu to boli ročne jeden aj dva single, čiže ešte štyri piesne navyše. Okrem hotelovej izby bolo väčšinu roka mojim miestom odpočinku zadné sedalo auta. Akému vystúpeniu dávate prednosť dnes, rockovému koncertu či sólovému vystúpeniu s gitarou? Každé má svoje čaro. Keď nás zavolajú s kapelou, hráme rockovejší koncert, hlučnejším koncertom nemusíte tak veľmi bojovať o priazeň, pretože je to emotívny nápor, hlasná hudba a šou. Keď hrá človek sám s gitarou, tak si to publikum musí viacej zaslúžiť, tam je počuť každú chybičku pri hre na gitare. Jedno aj druhé je výzva, hlavne keď na začiatku je publikum opatrné a postupne si ich získavaš. Na priebeh Vašej úspešnej speváckej dráhy sa môžeme pozrieť aj cez niektoré známe piesne. Tou prvou je Profesor Indigo. Spomienka na prešovské dolné gymnázium, keď ako každému puberťákovi sa mi nechcelo učiť. Ja som sa nechcel učiť exaktné vedy ako fyzika a matematika, to mi nikdy nešlo. Tak som na výške neskôr napísal taký protestsong proti ľuďom, ktorí si myslia, že všetko sa dá dať do tabuliek. Dnes sa to vracia v tom, že niekto si myslí, že umelecký výkon možno dať do excelovskej tabuľky. Umenie sa nikdy nedalo dať do tabuliek. Chráň svoje bláznovstvá, aký to bol pocit, mať v ruke svoju prvú LP platňu? Prvá LP platňa bola veľká satisfakcia, som rád, že prišla v období, keď som hral už ôsmy rok a prvý rok profesionálne. "Chráň" vyšiel vtedy, keď ja som už hity mal, Profesor Indigo, So mnou nikdy nezostarneš, Chráň svoje bláznovstvá a hlavne Kristínku. Viem, že za pár dní sa ho v Bratislave predalo 80 tisíc kusov, čo je dnes kvóta pre celú pop music na celý rok. Sme svoji, Mne sa neschováš, to ste už boli Zlatým slávikom za rok 1985, druhým Slovákom po Mirovi Žbirkovi Na také krásne časy sa nedá zabudnúť. Bol som z toho úplne vedľa. Keď mi povedali, že bude koncert slávikov, tak aj dodali - tak vyzerá, že si to vyhral. Stalo sa, bola to odmena od fanúšikov za tie stovky odohraných koncertov. Petře, gratuluju a doufám, že ti to vydrží, týmito slovami mi poblahoželal Karel Gott. Mám ho rád ako človeka, zrejme aj on mňa, keďže som bol medzi pozvanými na jeho koncert k 70. narodeninám. V tej dobe sme hrali iba športové haly a amfiteátre. Ale všetci sme naozaj svoji neboli, lebo takýto úspech – či ako to nazvať – ten prináša samozrejme aj emócie, prináša okrem zbožňovania aj zatracovanie. A to je dobre, keď si spevák uvedomí, že je aj nenávidený, môže si urobiť priemer, kde je jeho obľúbenosť. Zuzka, S nohami na stole, Roma-Romana či Svet je krásny zadok sú hity 90. rokov To boli krásne roky, všetko sa uvoľnilo, skončili sa kontroly textov piesní, ktoré si predchádzajúci režim strážil. Všimnite si, že začalo sa textovať trošku inak. Ja sa s tým obdobím neviem rozlúčiť, lebo ja som človek, ktorý píše viac metaforicky, aj napríklad také zdanlivo otvorené piesne ako je krásny zadok, má to metaforu. Ale dnes – v novom tisícročí – sa textuje takmer bez metafory, čo mne zase vadí. Takže ja som "taký po starom", by som povedal. Ale to boli krásne časy, znova sa mohlo robiť, čo človek chcel. Len tak si hodiť vlasmi, Len pomaly či Si moja hviezda, to sú už pesničky po roku 2000 To je to, čo hovorím, že každý vek má svoju pravdu. Netušil som, že vek po 50-tke bude taký pekný. Aspoň pre mňa určite je. Ja žijem svoj "refrén" života. Ja si žijem úplne najlepšie, ako sa len môže, lebo už mám všetko zariadené. Kedy píšete texty? Nečakane. Nosím so sebou diktafón, značím si to. Človek nikdy nevie, kedy príde ten obyčajný podnet, ktorý vyzerá na začiatku nevinne a môže byť z toho text alebo básnička. Spevák alebo teda textár si musí strážiť komunikatívnu rovinu s poslucháčom, lebo pop music je predsa tak trochu ľudová záležitosť. Človek nemôže ísť tak ďaleko, aby potom poslucháči nepochopili, čo tým chcel básnik povedať. Z pesničky Revolver a muzika je aj text Malý anjel na fontáne vám ciká na tie dejiny... To je práve tá nadčasovosť, veľmi podobná s pesničkou Aj tak sme frajeri, že "výroky železných mužov zhrdzaveli záhadnou hrdzou". Na Slovensku sme zažili historicky už veľmi veľa vĺn, boli sme tureckí, ruskí, maďarskí a neviem ešte akí, teraz sme svoji, nemôžem však povedať, že by sme s tou slobodou zachádzali podľa predstáv. Ak by ste dnes mali 18, prihlásili by ste sa do speváckej súťaže typu Superstar? S mojou povahou, keď je tam človek rozoberaný, aj čo sa týka súkromia, asi nie. Chápem tých mladých, že je to pre nich obrovská príležitosť. Ale keď si pozrieš, aké kapely a interpreti sú dnes naozaj slávni, tak je to desať k jednej. K menám ako Zuzka Smatanová, No Name, DESmod, Katka Knechtová a ďalší, tak k tomu môžeš priložiť len jedno meno z takej súťaže a to je Peter Cmorik. Ešte dlhá cesta čaká Mira Šmajdu, aby obhájil to, čo obhájil Peter Cmorik. Pred dvoma mesiacmi vyšla nová kompilácia s názvom More piesní. Podľa akého kľúča ste vyberali piesne? Dva kľúče som použil, ako je aj v názve - hity a srdcovky. Hity podľa ľudí, to, čo si najviac žiadajú, čo máme ako povinnú jazdu, keď hráme s kapelou. No a srdcovky to sú mne blízke piesne. Pre mňa je srdcovka napríklad pieseň Rozhľadňa 25, lebo tam je pravda môjho veku. Keď chlap po 50-tke má rozum, tak si poukladá veci v hlave a už nerobí blbosti typu, že rozbieha veľké projekty, na ktoré nebude mať v budúcnosti energiu. Tam je tá "rozhľadňa" z kameňov mojich rokov, a je čas byť vysoko na vecou. Neviem, či som ja až tak vysoko nad vecou, lebo ja milujem hudbu a tak nemôžem byť celkom nad svojimi pesničkami. Osem duetov ste zaradili na tento album. Bola to náhoda alebo zámer? Pre človeka, ktorý sa v sedemnástich učil hrať pesničku Slzy tvý mámy je obrovská satisfakcia to, že som naspieval duety s Petrom Jandom. Splnil sa môj chlapčenský sen. V puberte som z našej hudby počúval folkových pesničkárov, po nich najviac Olympic a Pavla Hammela. Pesničku Kamila som napísal ako duet s Petrom Jandom. Keď sme ju nahrali, Peter mi povedal – moc hezká písnička Peťo, gratuluju. Prvýkrát som mal v štúdiu slzy na krajíčku, povedal mi to človek, ktorého som obdivoval už ako gymnazista. V booklete k albumu More piesní by možno fanúšikovia čakali viac fotografií, už aj preto, že sa v posledných rokoch prezentujete aj ako fotograf Výber fotografií bol na počudovanie veľmi ľahký, nechcel som totiž, aby bol booklet nejaký retrospektívny. Je tam dvojica čierno-bielych fotografií s rozdielom 20 rokov, jedna je z lýry, druhá zo súčasnosti. Fotku na titulku som si odkladal, urobil mi ju Tom Ambra v Los Angeles, ktorý tam organizoval môj koncert.

Čo fotografovanie, je to Vaše hobby, zábava, alebo aj príprava na trvalejší chlebík? Je to moja záľuba, umeleckou fotkou sa nemôžete živiť. To by som musel začať robiť to, čo si u fotografov vážim - a to je tá každodenná drina - musel by som začať fotiť možno reklamy, modeling, možno politikov, večierky či svadby, a to nie je moja ambícia. A nemám na to ani čas. Každé remeslo je ťažké, vôbec to nepodceňujem, ja si fotím svoje fotky a robím čím ďalej, tým menej. Sústreďujem sa na to, čo a koho fotím. A fotím tak raz do mesiaca. Ako ste sa k fotografovaniu vlastne dostali?

Ste prvým slovenským interpretom, ktorý má od augusta 2009 vystavenú gitaru v známom pražskom Hard Rock Cafe Som tomu veľmi rád. Bol som poctený tým, že práve ja so skupinou Indigo sme hrali vôbec prvý koncert v pražskom Hard Rock Cafe. To, že tam mám gitaru, to je druhá pocta pre mňa. Aj tento album sme krstili v Hard Rock Cafe, pokrstil ho Janek Ledecký. Sú to veľmi príjemné veci. Aké je tvoje životné krédo?

Je ich viac. Jedno z nich je "dal som život pár piesňam a ony za to dali pekný život mne".

Napísal som to aj do bookletu k novému albumu. Ja sa nemôžem sťažovať, fakt. Tým, že si strážim svoje súkromie, že nežijem taký život, aký by médiá potrebovali, možno aj preto v nich nie som. Dnes sa nosí škandalizmus a tam ja nepatrím. Chodím napríklad do posilňovne a tam škandály nie sú (úsmev).

Nagy: Dal som život piesňam, tie ich dali mne