Štvrtý album Deň medzi nedeľou a pondelkom už získal štyroch Aurelov (v kategóriách speváčka, skupina, album a skladba roka) a poslucháčom ponúkol megahity ako Za tebou, Spomaľ či Renesancia. S Katkou Knechtovou sme sa rozprávali po telefóne.
So spevom ste začínali v Prešovčatách, kde vás nepovažovali za výnimočný spevácky talent.
Zvyčajne mi bolo jedno, kto si čo myslí. Vrhala som sa do všemožných aktivít a pokiaľ ma neprestali baviť alebo som nedostala loptou do hlavy, nič som si z toho nerobila. Rovnako to bolo s Prešovčatami. Bola som ,,netalentovaná", ale rok som tam chodila, absolvovala som s nimi aj jeden muzikál. Potom ma Prešovčatá prestali baviť, tak som s nimi skončila. Až keď som začala spievať v kapele, tak mi to vzápätí prišlo komické. Pretože Ivanovi Táslerovi a chlapcom z IMT Smile sa zdalo, že talent je, len treba na ňom zapracovať. Verím, že talent mám, ale rozhodne sa ešte necítim byť naozajstnou speváčkou, čo už má všetko ,,zmáknuté". Hlas ako hudobný nástroj má množstvo možností a polôh, ktoré som ešte neskúsila alebo nenašla.
Dá sa spievanie naučiť?
Dajú sa naučiť veci, ktoré vám môžu pomôcť. Ale veľa ďalších je o hľadaní. Vnímate svoj hlas, počúvate sa a skúšate polohy, ktoré nepoznáte. Snažíte sa otvoriť hlas a učíte sa za behu. Počujem to na platniach. Veci, ktoré som spievala na prvom albume, spievam na poslednom úplne inak. Je to normálny vývoj. Keď sa človek niečomu venuje, tak sa posúva.
Nechodili ste k žiadnemu učiteľovi spevu. Prečo?
Jeden čas som to skúšala, ale vždy ma tam akosi psychicky zblokovali – priveľmi som sa sústredila na technické veci ako: maj bradu vonku, jazyk pekne položený medzi zubami a podobne. Naraz som to už nebola ja. Tak sme to nechali tak. Všetko, čo som sa naučila, bolo na živých koncertoch a pri nahrávaní albumov. To bola veľká škola. Čím viac spievate, tým viac ste si v tónoch istejší. Všetko je o praxi.
Album Deň medzi nedeľou a pondelkom je pre Pehu prelomový. Keď ste však naň nahrali prvých pár skladieb, neboli ste s nimi veľmi spokojná. Prečo?
Neverila som mu, pretože tam bolo veľmi veľa mojich pesničiek. A vtedy zrazu začnete špekulovať. Máte pocit, že to nie je také, ako by malo byť, pesničkám niečo chýba… Z úspechu som prekvapená. To sú veci, ktoré si nemôžete vykalkulovať. Až ľudia povedia: Áno, toto sa nám páči, toto je dobré. A potom má kapela úspech. Mám z toho veľmi úprimnú radosť.
Boli ste hranou a známou kapelou, ale masívny úspech prišiel až teraz. Mali ste niekedy pocit, že je vaša práca nedocenená?
To som nikdy neriešila. Skôr som mala mindrák, či moja práca nie je hlúpa strata času. Mohla by som robiť iné veci, cestovať, užívať si. Namiesto toho som stále zatvorená v štúdiu a aký to má vlastne zmysel? Pochybovala som skôr z únavy, ale vždy zvíťazila viera, že bude lepšie. Pretože sme sa posúvali hore, ale po krôčikoch. Stále nám čosi chýbalo a nikto nevedel povedať čo. Musel prísť až tento album, ktorý ľudia vzali. Naozaj neviem, prečo práve teraz, prečo nie inokedy. Na druhej strane som vďačná. Mám už svoje prežité, mám viac skúseností a úspech si vychutnám ľahšie a lepšie, ako keby ma hodili do vody a zrazu mám byť veľká hviezda ako niektorí na Slovensku.
Hviezdou sa stávate aj v Česku, kde ste práve absolvovali turné. Koncertovali ste tam aj predtým, ale teraz bola situácia iná, pretože vás tam veľa hrajú aj rádiá a máte hity. Cítili ste rozdiel?
Samozrejme. Rozdiel bol najmä v reakciách ľudí. Tým, že singel Spomaľ sa pre našu kapelu stal takou malou revolúciou, ľudia ešte otvorenejšie brali aj ostatné veci a spievali so mnou, v slovenčine. To bolo veľmi pekné. Celá šnúra sa mi veľmi páčila. V podstate som si na nej oddýchla. Váha zodpovednosti nebola úplne na nás, keďže sme boli hostia kapely Kryštof.
Z pesničky Spomaľ je obrovský hit, vy masívne koncertujete, cestujete z konca Slovenska na koniec Čiech, nemáte niekedy pocit, že aj vy by ste mali spomaliť?
Najmä cestovanie je veľmi únavné. Už sme si povedali, že spomalíme, pretože rok, pol roka minimálne, ideme s menšími prestávkami nonstop. Na jar sa chystáme na koncertnú šnúru len po kluboch v Česku a Slovensku dáme trochu pokoj. Pokúsime sa trochu zmierniť, lebo už toho na nás bolo naozaj dosť.
Spomaľ znie zovšadiaľ. Môžete ju ešte počuť?
Mne vôbec neprekáža. Sú piesne, ktoré naozaj nemôžem hrať, lebo mi idú veľmi na nervy. Napríklad Diaľkové ovládanie sme už aj vyradili z repertoáru. Dokonca V zaseknutom výťahu mi niekedy prekáža. Ale práve Spomaľ je pieseň, z ktorej sa ľudia tak veľmi tešia, že aj keď ju hrám viackrát, tak si ju vychutnávam.
Stále snívate o tom, že si raz otvoríte kozmetický salón?
Jasné, je to môj sen. Možno sa mi raz aj splní, ale chce to viac času, aby som sa tomu mohla venovať. Ale pokiaľ by to bolo v mojich silách, tak veľmi rada by som to niekedy zrealizovala. Len tak, aby som si splnila sen. Zaujíma ma kozmetika, prírodné liečiteľstvo, čo je nové na trhu – všetky tie lasery a podobne.
Venujete sa ešte fotografovaniu a maľovaniu?
Kedysi, ešte na strednej škole, som veľa kreslila. Potom prišla éra, keď som aj fotografovala, ale zistila som, že až taký talent nemám, tak som to nechala tak.
Skúsili ste aj karate a hokej. Ako ste sa k nim dostali?
Na hokej som sa prihlásila sama. Cítim sa ako športové nemehlo, lebo najmä ku kolektívnym hrám nemám vzťah, nie som taký typ. Ale vždy, napríklad na škole, ma vybrali aj na hádzanú, aj na basketbal. Na hokeji som vydržala dva týždne, lebo nás nútili behať okolo Torysy. Korčuľovanie ma bavilo, mala som kanady, hokejku na pravú aj ľavú stranu, ale behanie okolo Torysy, to bola vražda.
Na Filozofickej fakulte ste vydržali semester…
Škola ma nebavila, necítila som sa tam dobre. Skôr to bola túžba rodičov, pretože vtedy sme s muzikou ešte veľa vody nenamútili. Hoci sme boli relatívne hraná kapela a tak ďalej, nikto nemohol tušiť, že sa to raz podarí tak ako teraz. Okrem toho radšej chcem robiť jednu vec poriadne ako dve na 50 percent. Dnes, keby bolo viac času, určite by som si vedela vybrať niečo, čo by ma bavilo študovať. Ak človek chce, tak sa môže učiť v akomkoľvek období života. Takže mi hrozí napríklad univerzita tretieho veku.
V tohtoročnom Slávikovi ste ako skupina aj ako speváčka poskočili na druhé miesto. Čo si myslíte o Slávikovi?
Veľmi ma mrzelo, že sme tam nemohli byť, pretože sme akurát hrali v Českých Budějoviciach. Som veľmi rada, že Slávik existuje. My muzikanti máme sviatok iba dvakrát do roka – keď je Aurel a keď sú Slávici. Vtedy sa hodnotí, čo sa asi na hudobnej scéne deje. V Slávikovi rozhodujú ľudia, vyslovia svoju mienku, takže je to dôležité. Tiež je fajn, že Slávik tento rok konečne nevyzeral ako socialistické prehrávky, ale program bol už krajší a mal istý šmrnc, aj vďaka Pycovi.
Kedy ste si prvý raz uvedomili, že ste populárna?
V lete, keď sme chodili hrať na festivaly. Prišla som domov do Prešova a vošla do potravín. Celý obchod stíchol a všetci sa na mňa pozerali. Vtedy som si uvedomila, že som už asi veľmi známa. Neviem, či to znamená aj populárna. Tak som rýchlo ušla, nekúpila som si nič a bola som hladná.
Takže do potravín už nechodievate?
Chodievam, len sa musím pripraviť, že môže nastať aj situácia, keď sa ma ľudia budú pýtať, či som to ja, budú chcieť autogram, aj keď vidia, že napríklad žujem rezeň v reštaurácii.
Už ste niekedy tvrdili, že si vás s Katkou Knechtovou len pomýlili?
Raz som povedala, že mi všetci hovoria, ako sa podobám na Katku Knechtovú, ale nie som to ja. A raz sme zase hrali v Čechách a prišiel za mnou jeden pán. Začal mi rozprávať, ako sa mu páči keď spievam, ako ma má veľmi rád. Vravel, že pozeral našich Aurelov, veľmi mi držal palce a bol sklamaný, že nakoniec to všetko pobrala nejaká druhá speváčka. Tak mu vravím: vidíte, také krivdy sa dejú v živote.
Ako a pre koho skladáte pesničky?
Väčšinou nad tým nerozmýšľam, skladám si sama pre seba. Keď vám napadne nejaká harmónia, tak v prvom rade prejde cez všetky vaše filtre, aby ste si mohli povedať, či je to dobré, či vás to vôbec bude baviť spievať a hrať, či má zmysel s tým robiť ďalej.
Môžete chvíľu vydržať, pretože som vo vlaku a potrebujem ukázať sprievodcovi cestovný lístok…
Jasné
Už som štiknutá
Nemáte auto?
Mám auto, ale asi by som zaspala za volantom. Z Bratislavy do Prešova by som neodšoférovala, na to sa naozaj necítim. Možno časom.
Nepozerajú po vás ľudia a nevravia si: Ako to, že Katka Knechtová cestuje vlakom?
Veľa ľudí cestuje vlakom. Prečo by som mala byť výnimka?
Takže nemáte pocit, že by si vás obzerali?
Niekedy to je nepríjemné. Ale keď napríklad ráno vstávam na IC, ktoré ide pred šiestou ráno, tak je ešte tma, zakryjem si hlavu vetrovkou, zaspím, nikto ma nespozná ani nevidí. Urobím si svoju tmu až do Bratislavy.
Máte rovnaký dátum narodenia ako Albert Einstein. Čo máte ešte spoločné?
Asi nič. Možno len keď sa niekedy pozerám na jednu jeho veľmi komerčnú fotografiu, kde sa tak šibalsky usmieva, myslím si, že aj ja mám taký šibalský úsmev. Lenže on sa smeje preto, že vie a ja sa smejem preto, že neviem.
O pár dní sú Vianoce. Je niečo, čo na nich nemáte rada?
Najlepšie je, keď máte – ako ja – darčeky premyslené už dopredu a vyhnete sa stresu, lebo ten je na Vianociach najhorší. Ľudia sú nervózni, všetci nakupujú… Najlepšie je, keď si to všetko pripravíte predtým a na tom šialenom humbugu sa vôbec nemusíte zúčastňovať. A môžete si užívať to, že je rodina pokope.
Ako dlho si dopredu pripravujete darčeky?
Počúvam ľudí okolo seba, sledujem, fixujem, čo by chceli, čo by bolo perfektné a zapisujem si. Potom príde november, viem, že to, čo chceli, ešte stále nemajú, tak nakúpim darčeky a už to neriešim.
Pečiete na Vianoce alebo to nechávate na mamu?
Mamina je v tom najväčší expert, my len pomáhame. Z kuchyne je nevytlačiteľná.
