Začiatok piatkového finále bol veľmi sľubný. Júúúj, ako som sa potešila, keď som na pódiu opäť uvidela kapelu hrdo nesúcu názov Superstar band. Ocenila som aj simuláciu rozhlasového štúdia, ktoré mi pripadalo ako výborné oživenie scény invenciou postihnutých tvorcov programu. Potom však prišiel prvý spevácky výkon (v podaní Ivana Štroffeka) a po ňom (nie kvôli jeho spevu) klesla nálada na bod mrazu.
Ivan má krásny hlas, no v jeho podaní pre mňa tá pieseň stratila atmosféru. Myslím, že v tejto veci mal na rozdiel od originálu radšej pritlačiť. Po tom, ako odspieval, však pritlačil Paľo Habera a obul sa do neho pre nekolegialitu voči dvom súťažiacim. Bola som z toho dosť zmätená. Po prvé preto, lebo som nevedela o čo ide (už viem) a aj preto, lebo to do celého prenosu vnieslo istú dávku negatívnej energie, na čo nie som v tomto programe zvyknutá. Myslím, že si to mohli preniesť radšej do zákulisia. Trochu mi prekážalo, že bol hodnotený ľudský faktor namiesto speváckeho – ako to bolo doteraz…
Mária Bundová predviedla jednu z mojich najobľúbenejších piesní uplynulého roku. Pre mňa je vždy zaujímavé, keď chlapčenskú pieseň interpretuje žena a Márii sa to naozaj podarilo na jednotku. Už sa teším na „bundovky“. U Martina Krausza mi vadilo, že jeho prejav nekorešpondoval s textom, čo je v tejto piesni dosť dôležité. Chýbalo mi tam trochu „salámickosti“. Okrem toho mu tá pieseň bola nízko, takže v nej ani nevynikol jeho hlas. Nechválny výber.
Podobne, ale dopadol aj Peťo Bažík. Ja by som si na jeho mieste nevybrala skladbu od porotcu, zvlášť, ak ho nazývajú katom. Nech je však, ako chce, v refrénoch Peťovi pekne zarezonovala farba hlasu. Ešte aj hviezdny Cmorik zjavne nebol v prvej polovici večera vo svojej koži. Pravdepodobne z úst Haberu očakával podobnú spŕšku aká neminula Štroffeka. Bohužiaľ sa nemýlil, a to len viac prehĺbilo napätie medzi porotou a súťažiacimi.
Druhú pieseň zaspieval Ivan neporovnateľne lepšie ako song od Coldplay. Mal v nej viac priestoru na vyhratie sa, na svoj chrapot s občasnými falzetmi, ktoré mu vyšli veľmi pekne, ba priam kultivovane. A potom prišla Mária a dala večeru po prvý raz šťavu. Mne sa páči, že si táto slečna vyberá veci, v ktorých dá vždy vyniknúť svojej farbe hlasu, no Crazy od Seala, či Alanis som naozaj nečakala. Bol to zásah do čierneho, lebo Mária bola skutočne: „Prvok, ktorý výrazne zvyšuje úroveň dnešnej show.“
Nuž, druhá runda vyšla omnoho lepšie aj Maťovi Krauszovi. Keď dospieval, tak som len uznanlivo uznala: Myslím, že môže byť. Nemôžem si pomôcť, no v prípade Peťa Bažíka si dovolím nesúhlasiť s porotou. Myslím, že táto pieseň patrí k tým lepším, ktoré v Superstar predviedol. Minimálne pre farbu hlasu vo vyšších polohách. Škoda len, že ju tak málo využíva. Namiesto toho využíva široký diapazón intonačných nečistôt, ale som presvedčená, že je to skúsenosťou odstrániteľné. Čím viac bude spievať, tým lepšie to bude.
Milujem Maroon 5 a špeciálne túto skladbu, ktorá dostala v Cmorikovom prevedení nový rozmer. Veľmi sa mi páči ako Peťo frázuje (podobne ako porote). Nedrží sa striktne originálu, hrá sa, baví ho to. To dokážu len speváci s ohromným hudobným cítením, ktoré Petrovi očividne nechýba. Já „smekám“.
Myslím, že v poslednom finále všetci viac riešili výmenu názorov medzi Haberom a dvojicou Štroffek – Cmorik, ako výkony súťažiacich. A myslím, že vďaka tomuto extempore malo piatkové kolo deficit energie, atmosféry ako na javisku, tak aj v hľadisku. „Bolo to nejaké chcíple,“ skonštatovali moji kamaráti a ja sa k ich názoru musím prikloniť. Aj keď je pravda, že finalisti podali v druhej polovici veľmi slušné výkony, dojem z celého večera to, bohužiaľ, nezachránilo…
P.S.: Nemáte pocit, že kaderníci asi pani Hubinskú nemajú príliš v láske, súdiac podľa toho, čo jej vyparatili na hlave ?