„Ten mohutný kolos sa valí z kopca, keď ho teraz na chvíľu pribrzdím, bojím sa, že sa rozpadne,“ hovorí
Mohli by ste v živote robiť niečo iné ako speváčku? Byť čímkoľvek iným?
To bolo vylúčené. Od môjho narodenia bolo zrejmé, že spievam inak ako všetci okolo mňa, v piatich rokoch bolo zrejmé, že som „vyvolená“. Dodnes to mám v sebe tak, že keď stretnem človeka, ktorému ide niečo viac než ostatným, až je výnimočný, cítim, že je, neviem, ako to povedať presnejšie, vyvolený...
Povedať si: „Som vyvolená,“ to je sila, nie?
Je. Ale keď počúvam Darinku s odstupom tých rokov, hovorím si, že tá baba spieva božsky.
Hovoríte o Darinke v tretej osobe. Ako by ste to ani neboli vy sama.
Som dnes iná, som Dara. A to dieťa vážne obdivujem. To dievčatko to dávalo s prehľadom.
Tomu, čo tu demonštrujete, sa hovorí rozdvojenie osobnosti, je to opísané v literatúre a dá sa to liečiť.
Nie je to diagnóza. Je to len zábavný pocit. Viete, zdá sa mi, že to celé trvá hádam sto rokov. Je to už vyše tridsať rokov a Darinka vo mne je, je stále pri tom. Pustím si ju niekedy na YouTube a musím sa pred ňou skloniť. Aj keď som dnes úplne inde, nielen farbou hlasu, tak mám Darinku rada.
Vy spievate od štyroch rokov. Rodičia za vami stáli. O čo im išlo? O peniaze v tom čase asi ani nie.
To určite nie. Stáli pri mne, pretože riešili ten môj pretlak. Strašne som chcela spievať a oni ma v tom podporili. Povedali si: O. K., poďme do toho, keď to chce. Doviedli ma za profesormi hudby a uistili sa, že to, čo je vo mne, je výnimočné.
Dnes sedíte v porote šou, kde posudzujete aj mladšie talentované dievčatá. Sú krásne, žijú v období schopných producentov, peňazí, šoubiznisu a sú na začiatku. Nezávidíte im?
Vôbec nie. Cítim, že to majú ťažšie. Je tu silná zahraničná konkurencia, ktorá sa valí. Človek musí byť výnimočný, originálny, ambiciózny, pracovitý a disciplinovaný, aby to dokázal. Tiež trpezlivý. Môže to pokojne trvať desať rokov, kým si získate rešpekt a úspech u publika.
Čaká vás oslava štyridsiatky. Berie vás to?
Prisahám, že nie. Vyzerám mlado, pretože som duchom mladá. Možno sa to zvrtne zo dňa na deň, ale zatiaľ je to dobré. Aj keď vidím vrásky okolo očí, ktoré som vlani ešte nemala. Niekedy ráno si hovorím, kde sú tie časy, keď som vstala po mejdane a povedala si: To nie je možné, ja tuším vyzerám ešte lepšie ako včera, mne to ponocovania prospieva. To už tak, samozrejme, nie je, čo si budeme navrávať. Na druhej strane, užívam si, keď sa večer vyzlečiem, stojím pred zrkadlom a môžem si povedať: No, na tridsaťdeväť to vôbec nie je zlé.
Vraj neveríte na náhodu.
Neverím na náhodu, to je fakt. Ale priznávam, že ma stretlo v živote veľa vecí, ktoré si neviem inak ako náhodou vysvetliť.
A tak si vysvetľujete napríklad aj tie posledné dva zlé roky? Fatálnu dopravnú nehodu a vzápätí rozchod s Lauriným otcom muzikantom Matějom Homolom?
Aj zlé veci, napríklad, keď mi ublížil Matěj ako nikdy nikto v živote, si viem s odstupom času nejako vysvetliť. Vyhodnotiť ich ako záležitosť, ktorá bola na niečo dobrá. Malo to dôvod, dôsledok, účel. Ale tej nehode nerozumiem, v tej som dodnes žiadny zmysel nenašla.
Od detstva žijete, vďaka mediálnemu záujmu, bez súkromia. Zostáva vám niečo na doma?
Veľa nie. Ale pretože to inak nikdy nebolo, tak to inak nepoznám, a preto ma to netrápi. Mám pocit, že je so mnou stále, celé tie roky, nejaké veľké oko, ktoré ma všade sleduje. Niekedy je to stres, ale ja som si v podstate zvykla. Nebude to nikdy horšie, len je to stále.
Dá sa to oko vypnúť, schovať sa mu?
Nedávno sme sa bláznili, skákali po Piatej avenue v New Yorku. Fotili sme sa pripití s kamarátmi, hulákali... A zrazu k nám prišla jedna slečna: „Dobrý deň, Darinka, ja som Zuzka z Košíc, môžem sa s vami odfotiť?“ A bol koniec. Vôbec sa nedivím, že niekto z toho začne brať drogy alebo piť. Ale nedramatizujme to.
Stoja tie peniaze, ktoré zarábate, za to?
Áno, stoja. Ale nie je to len o peniazoch, ide o životný štýl. Keď držím Lauru v náručí, tak si hovorím, že si nemám na čo sťažovať. Ak preberiem svoje možnosti a priority, tak napriek tým nepríjemnostiam, ktoré musím zvládnuť, nemám problém postarať sa o Lauru, o rodičov, zaplatiť účty, dať slušne zarobiť ľuďom, ktorých mám rada. Asi by to bolo príliš dokonalé, keby v tom tie zlé veci neboli.
Ako Darinka, dievčatko zo socialistickej výkladnej skrine osemdesiatych rokov, vplávala do kapitalizmu? Viem, že ste boli dieťa, ale máčané vo vtedajšej propagande, to si nemusíme klamať...
Na rovinu? Ja som sa nikdy neobzrela tak, že by som sa týmto akokoľvek zaoberala. Rozumiem tej otázke, ale neviem, ako odpovedať. Fakt je, že som mala po revolúcii horšie obdobie, odišla som po štvrtom ročníku z pražského konzervatória, mala som na účte desaťtisíc a premýšľala, či nemám ešte študovať, prejsť svet... Neobjavila som však nič, čo by som skúsila radšej než muziku.
Mala som na mysli politické hľadisko toho obdobia, prevratu. Ale vy pôsobíte úplne apoliticky. Ste taká, nie?
Možno to je povrchný prístup, ale ja politiku neriešim. Preto, aby mi to neskomplikovalo život a moju profesijnú realizáciu v ňom. Nevyznám sa v nej. Z revolúcie som mala, prirodzene, radosť, pretože som mohla ísť do svojej vysnívanej Ameriky. Všetko, z čoho vyšla najskôr Darinka Rolincová a potom Dara Rolins, bola čierna muzika. Tú som počúvala už ako dieťa. A po revolúcii som si povedala: Hurá, teraz dobyjem Ameriku!
To by sa mohlo stať?
No, nebolo to vylúčené. Keď som tam jeden čas bola a džemovala s ľuďmi ako Pat Leonard (skladateľ a producent, pozn. red.), ktorý vlastne vymyslel Madonnu, a hovorili mi: „Zostaň tu, to je vážne dobré,“ tak by to bolo možno vyšlo. To vedomie mi robilo dobre. Utvrdilo to vo mne presvedčenie, vieru, že je možné, aby človek prerazil mimo domova. Potom som urobila album v Nemecku, v Londýne, Kylie Minogue mi napísala pesničku... Tá Amerika nebola nereálna. Žila som tam rok, ale potom mi došli peniaze.
Došli vám peniaze?
Mohla som tam ostať a robiť čašníčku, možno sa tam zamotať do nejakého vzťahu. Mala som bytík, kde bývali takí ako ja. Speváčky, herci, živili sa rôzne, obchádzali konkurzy a čakali na príležitosť. Mne začalo byť smutno, nechcela som robiť nič iné než muziku. Došli mi peniaze a ja som vedela, že sa doma slušne uživím, že nechcem čakať a dúfať, že možno o rok, o dva... Nemala som na to skrátka „gule“.
Vravíte, že Rytmus, s ktorým ste spolu už niekoľko mesiacov, je špeciálny druh muža. Nemáte výhrady k jeho tvorbe?
Pre mňa je hrozne ťažké ho rozoberať, som doňho zamilovaná. Všetko, čo by som povedala, má tendenciu byť obrátené proti nemu. No jasné, ona ho miluje, tak je z neho unesená. Som. Vždy ma fascinoval. Preto hovorím, že súhlasím, že je to pre niekoho povedzme zvláštny človek, to je celé. Je veľký profesionál. Odvádza skvelú prácu a dobre mu za ňu platia. Prvá liga vo svojom žánri.
Tak mi aspoň povedzte, aký máte vzťah k jeho hitu Zlatokopky.
To zrovna nie je moja najobľúbenejšia pieseň. Mám kamarátky, ktoré sú z malých dedín, sú nádherné, dieťa im uplietol nejaký feťák... Prídu do mesta, zbavené ilúzií, balí ich frajer, ktorý nie je najkrajší ani najmladší, ale postará sa. To sú ony, to vieme, nie? Patrik robí podľa mňa vlastne naivné umenie. V tom zmysle, že opisuje našu ľudovú kultúru.
Možno máte pravdu.
A robí to veľmi dobre. Porovnateľne s podobnými frajermi vo svete. Na početné otázky, ktoré sa týkajú môjho vzťahu s ním, mám chuť odpovedať: Prečo to riešite? Ja nemám dôvod nikomu vysvetľovať, prečo je mi s niekým dobre. Ja viem presne, prečo to tak je.
Ale inak určite niekedy tiež trpíte pochybnosťami v mnohých iných veciach, nie?
Často. Či správne vychovávam dcéru, či jej venujem dosť času, či by som nemala venovať viac času svojej práci, zdokonaľovať sa, naučiť sa hrať dobre na piane, rásť. Či to, čo robím, je kvalitné a či to niekoho ešte zaujíma. Čo ak nepredám dom, do ktorého som investovala milióny a ktorý nemôžem predať už druhý rok? Z čoho budem budúci rok platiť účty, ktoré teraz platím? Som žena i muž v jednej osobe. Za mňa toto všetko nikto neriešil a nevyrieši. Fakt sa nenudím.
A nechceli by ste si oddýchnuť?
Oddýchnuť by som si od toho niekedy chcela. Lenže namiesto toho si práve teraz hovorím: Viem, nespala som už štvrtý deň, ale zarobila som xxxtisíc. A boh vie, ako to bude budúci mesiac. Takže vďaka za to. Chcem zostať radšej stále v pohybe.
