Džezová legenda Jurkovič: Keď Eva Pilarová videla v Helsinkách v 60. rokoch výber kočíkov, dostala hysterický záchvat

Džezmen a koncertný umelec Miloš Jurkovič rozpráva o svojom živote a o tom, aké to bolo, keď sa ešte na zábavách a plesoch hrával džez.

V júli budete mať 83 rokov. Ako trávite dni v čase korony? 

Keďže žijem sám v dome, tak mi je niekedy aj 24 hodín denne málo. Všetko okolo domu vrátane domácich prác si robím sám. Manželka zomrela pred desiatimi rokmi a na samotu som si zvykol. Pre mňa korona neznamenala žiadnu zmenu, som relatívne zdravý a stále aktívny.

Boli ste muzikant, kultúrny pracovník, pedagóg aj riadiaci pracovník nielen na vysokej škole. V ktorej pozícii ste sa cítili najkomfortnejšie?

Ako hudobník. Svoju flautu mám dodnes vedľa seba, hrám na nej každý deň, stále ma to napĺňa. Nič silnejšie som od puberty nerobil. To, že som počas života bol aj v nejakých funkciách, vyplývalo z môjho postoja k životu – toto treba urobiť, tak to urobím.

Váš rodokmeň je plný známych mien – Samuel Jurkovič, pedagóg a zakladateľ slovenského družstevníctva, Jozef Miloslav Hurban, Anička Jurkovičová-Hurbanová, Svetozár Hurban-Vajanský, architekt Dušan Jurkovič, váš otec Miloš, ktorý zakladal a dlho viedol Slovenské národné múzeum, a ďalší. Zaväzuje to človeka, aby nebol hanbou rodiny?

Ja taký záväzok rozhodne cítim. Bolo by hanbou, keby som nepriložil nejaké polienko k dielu a neurobil v živote aspoň niekoľko vecí, ktoré tu ostanú. Ešte aj môj svokor bol veľké meno – skladateľ Alexander Moyzes.

V našom manželstve sa vlastne spojila manželkina vetva katolíkov, napríklad Štefan Moyzes bol biskup a zakladateľ Matice slovenskej, a nás evanjelikov.

Nezačínali ste hneď ako muzikant, tri semestre ste strávili na chemickej fakulte. Prečo ste odtiaľ odišli na konzervatórium a neskôr na VŠMU?

Bol som pod tlakom svojich rodičov. Ako správni malomeštiaci, príslušníci strednej vrstvy, považovali za neslušné živiť sa muzikou. Pre nich boli muzikanti Cigáni, povaľači, darebáci, komedianti. A keďže chémia ma bavila, nahovorili ma na ňu. Ich tlak bol dosť silný.

Lenže nevydržal som tam a čoskoro som zdupkal. Z vysokej školy som sa vrátil na strednú, na konzervatórium, a robil som to, čo ma bavilo. Vydobyl som si to proti vôli rodičov, ktorí sa pre to hnevali. Keď ma však potom videli na pódiu filharmónie, zmenili názor.

Prvú flautu ste si kúpili v bazári v centre Bratislavy. 

Konkrétne na Obchodnej ulici. Bola lacná.

Flauta nie je práve nástroj, po ktorom prahnú davy. Ani hráčske, ani poslucháčske. Občas mám pocit, že na ňu väčšina detí chodí z donútenia. 

Učarovali mi dychové nástroje. Zrejme preto, že s ich prevahou som sa stretol vo väčšine vtedajších big bandov, či už swingových, alebo iných. Keď zaduli trúbky, bol som stratený, veľmi sa mi to páčilo.

Veď flauty v tých big bandoch obvykle neboli.

To je síce pravda, ale aj tak ma uhranula. Laik to nevie, ale flautou dokážete vyčarovať kadečo. Navyše, vo svojom swingovom období som hral aj na klarinete a saxofóne všetkých druhov – alt, tenor aj barytón.

Cvičenie začiatočníka na flaute je utrpenie aj pre susedov.

Nepopieram, ale nie je to o nič horšia katastrofa, ako keď začína huslista. So susedmi som, samozrejme, mal obrovské problémy od začiatku. Nevedel som, čo s tým, našťastie sa neskôr dalo trochu cvičiť aj v škole.

Keď sa tak zamyslím, problémy so susedmi som v istej miere mal celý život. Zmenilo sa to až po tom, čo som sa presťahoval do domu. Odvtedy si cvičenie užívam. Prídem z koncertu, som ešte rozbehnutý, a tak si zahrám o polnoci aj sám pre seba. Nikdy v živote som to nemohol, teraz môžem.

Fajčili ste niekedy? Predsa len ste sa živili pľúcami.

Jasné. Prestať sa mi podarilo pred tridsiatimi rokmi, niekedy po päťdesiatke. Pre nás bol vzorom Frank Sinatra, ktorý v jednej ruke držal mikrofón a v druhej cigaretu. Vtedy sa to bralo ako normálna vec, že je to sexi, dokonca že to nebodaj aj pomáha.

Jedna vec je vedieť dobre hrať, iná dostať sa do partie, ktorá vás vytiahne hore. Je pravda, že vtedy existovali čosi ako burzy muzikantov na korze?

Áno, existovali. Treba si uvedomiť, čo vtedy korzo znamenalo. Išlo o sociálny fenomén, ktorý definitívne zanikol hádam až nástupom smartfónov, hoci bol oslabený už aj predtým. Stretávali sme sa tam takmer každý deň, ale najviac cez víkendy medzi šiestou až ôsmou večer.

Ako bolo korzo vymedzené? 

Od Michalskej brány až po hodiny pred Carltonom. Keby to niekto nezainteresovaný sledoval, možno by si myslel, že je to doslova organizované. Chodilo sa vždy po pravej strane, aby sme sa nezrážali, najčastejšie v trojiciach, štvoriciach, niekedy v hlúčikoch, inokedy len v dvojici či samostatne.

Tam sme stretávali kamarátov, nadväzovali nové známosti, balili baby, všetko možné. Samozrejme, chodili tam aj všetci muzikanti, takže keď niekto niekoho stretol, bežne mu povedal, že hľadá do bandu takého a takého hráča, lebo má kšeft tam a tam. Napríklad mal bubeníka a basáka, ale chýbal mu klavirista či dychár.

V priebehu pár minút sa teda na konkrétny kšeft vytvorila kompletná kapela. Tieto zostavy sa bežne obmieňali podľa toho, kto mal práve chuť a čas si zahrať.

Všetky zábavy v podnikoch boli so živými kapelami?

Jednoznačne. Vtedy neboli diskotéky ani reprosústavy. Všade sa hrala živá muzika, vrátane stužkových, čo je dnes prakticky nevídané. Zábavy, aj podnikové, boli časté, k tomu sa konali plesy, ktoré boli viac nóbl, takže sme na nich aj viac zarobili.

Koľko?

Stovečku na zábavách, dve stovky aj viac na plesoch.

Čo sa hrávalo?

Najmä džez. Dnes je medzi džezom a popom priepasť, ale kedysi tanečná hudba a džez boli takmer to isté. Pop neexistoval, bola takzvaná tanečná hudba.

Myslel som si, že vtedy sa hral najmä swing, prípadne bebop.

Swing sa hral ešte v časoch, keď som začínal hrať, teda v prvej polovici 50. rokov, aj sa naň vo veľkom tancovalo, ale potom prišiel modernejší džez. Bebop fičal najmä v amerických lokáloch. Všimnite si, aký je dnes rozdiel medzi tým, čo sa hrá na diskotékach a čo na džezákoch. Vtedy sa na obdobných platformách hralo to isté, dnes ide o dva svety, ktoré nemajú nič spoločné.

Swing je vlastne jedna z džezových epoch, keď sa tradičné černošské prvky obohatili aj o belošské. Džez však prišiel z Ameriky. Komunistom to neprekážalo? Nevnímali to ako zlo zo Západu?

Používali sme na to jednoduchý trik, ktorý zaberal – tvrdili sme, že je to hudba rasovo utláčaných černochov, takže keď hráme džez, robíme aj niečo pozitívne pre svetový mier. Jasné, že komunistom tá hudba nevoňala, ale nerozumeli jej.

Čo pre muzikanta vtedy znamenalo dostať sa hrať na Západ? V roku 1962 ste boli v Helsinkách.

Keď sme vycestovali prvýkrát, skoro sme omdleli. Bola tam s nami Eva Pilarová, vtedy šestonedieľka, čerstvo po pôrode. Doma