Jeho rodičia na základe dôkazov tvrdia, že ho zastrelili policajti, tí však vinu odmietajú. Tento týždeň sa prípad konečne dostal pred súd, a tak sa ešte nezacelená rana z Petrovej smrti začala znova bolestivo otvárať. Azda najťažšie to nesie jeho mama Oľga, ktorá, ako vraví, nepozná dňa, aby si na syna nespomenula.
Vo štvorizbovom panelákovom byte na sídlisku v Partizánskom spomienky na Petra Fialu ani rokmi neblednú. Ako keby sa v ňom 26. decembra 2004, keď prišiel mladý talentovaný spevák o život, zastavil čas. Jeho izba zostala takmer nedotknutá. "Všetky veci sú na svojom mieste, ako si ich Peťko uložil," hovorí smutne mama Oľga. Aj keď izba očividne jatrí jej rany, je niečím, čo zhmotňuje prítomnosť jej milovaného syna.
Peter Fiala († 26) s matkou
Pribudli len porcelánové anjeliky, sviečky a kufor pod stolom. Šesť dlhých rokov tam ležal nedotknutý s Peťovými vecami, ktoré mal kedysi ešte v podnájme v Bratislave. Len pred dvoma týždňami sa ho odvážila otvoriť a niečo z neho povyberať jeho o tri a pol roka mladšia sestra Oľga (30).
Strach o syna
Peťo mal svoj bledomodrý svet. Čiapky, tričká, svetre... Ešte aj dnes jeho kamaráti robia na jeho počesť spomienkové modré párty. "Bola to jeho obľúbená farba. Mal ju rád a pristala mu. Možno aj preto, že mal krásne modré oči," hovorí pani Oľga s rovnako modrými očami, ako mal jej syn. A začne spomínať. "Peťko nebol typ človeka, ktorý dáva najavo svoju lásku dotykmi. Vedel to prejaviť svojsky. Priateľské vzťahy, ktoré nadviazal, bývali pevné a nerád býval sám. Aj na sestru si občas pošomral, že je stále v zahraničí, a nie doma. Bol však citlivý a vnímavý k druhým a veľmi zodpovedný. Podľa neho sme si mohli hodinky nastavovať. Vždy prišiel, ako sľúbil," spomína spevákova mama.
Matka Petra Fialu († 26) Oľga
"Aj keď bol niekde preč, vedel, že sa o neho bojím, preto radšej zavolal, alebo poslal esemesku, že je v poriadku. Vždy som sa o svoje dve deti bála, ale o Peťka akosi viac. Neviem prečo, ale tak som to cítila od jeho narodenia, ako keby to bolo uložené niekde hlboko v mojom podvedomí."
SPOKOJNÝ A ŠŤASTNÝ
Peťo tragicky zomrel na Vianoce. Na Štedrý večer ešte spieval v Záhorskej Bystrici v programe Vianoce s Markízou. „Volal mi, že rovno odtiaľ príde domov. Začalo sa mu dariť. Všimli si ho ľudia z Forzy a nahrali s ním cédečko. Na obal ho nafotil Peter Nagy. Najskôr sa zdráhal, že fotí len modelky, ale nakoniec súhlasil a bol milo prekvapený. Vravel, že ani jeden záber urobený s Peťom nemusel vyhodiť. Všetky boli dobré. A tak vďaka Petrovi Nagyovi nám dnes zostali krásne fotky,“ hovorí Oľga. „Na prvý sviatok vianočný sedel Peťko s otcom v izbe na koberci a rozprával mu, čo všetko ho čaká, kde bude spievať, čo urobí... Vyzeral neuveriteľne spokojný a šťastný.“
Zodpovedný
Keďže mal mať Peťo o štyri dni narodeniny a spievať mal v tom čase v Košiciach, rozhodol sa, že ich oslávi s kamarátmi už vopred na diskotéke vo vedľajšej dedine v Oslanoch. „Vidím ho, ako keby to bolo dnes. Opretý o zárubňu v obývačke mi rozpráva, že nepôjde autom, ale že sa domov vráti taxíkom. Peťo by si nikdy nesadol za volant, keby mal vypité a nikdy by si do auta neprisadol k opitému šoférovi. Bol zásadový,“ tvrdí jeho mama. Nakoniec však predsa nešiel domov taxíkom. „Jeho kamarát Braňo si vypil trochu viac a chcel počkať na kamaráta Juraja, ktorému svoje auto v osudnú noc požičal,“ dodáva Oľga.
Útek pred políciou Okolo štvrtej ráno nasadli, Peter, kamarátka Lenka, ktorú spoznal spevák v ten večer na diskotéke, a Braňo na zadné sedadlá mazdy. „Podľa svedkov šoféroval Juraj, ktorý síce s nimi na diskotéke nebol, ale existuje dôkaz, že mu Peťo telefonoval, aby po nich prišiel,“ hovorí pani Oľga. „Vedľa šoféra sedel ešte ďalší ich kamarát, ale obaja z miesta činu po nehode ušli a tvrdia, že tam nikdy neboli.“ Celý návrat domov sa skomplikoval vo chvíli, keď auto na konci obce zastavovali policajti. Šofér najskôr spomalil, potom nevedno prečo dupol na plyn. Peťo a Lenka mu vraj dohovárali, aby zastal. On však neposlúchol...
Strach a úzkosť
Po tom, keď auto na príkaz policajtov nezastavilo, začala sa naháňačka. Podľa svedkov policajné auto narazilo v zákrute do unikajúcej mazdy a údajne zazneli aj výstražné výstrely, ktoré zrejme skončili úplne inde, ako mali. Auto s mladými ľuďmi zastalo v priekope. Odhaliť, čo sa tam všetko udialo pred i po nehode, je teraz v rukách sudcov. Peter je však mŕtvy a Fialovcom a ani svedkom veľa vecí na nehode nesedí... „V tú noc som sa zobudila o tretej. Chcela som Peťkovi volať, ale potom som si to rozmyslela. Keď som ho ešte o siedmej nenašla v jeho izbe, premohli ma hrozný strach a úzkosť. Vedela som, že je zle,“ spomína smutne na to osudné ráno spevákova mama... Na mobile nenašla Oľga od syna neprijatý hovor ani esemesku. Volala mu aspoň desaťkrát, ale zakaždým ju niekto zrušil. Boli to policajti, ktorí rodičom smrť syna oznámili až o niekoľko hodín neskôr.
Žiadne Vianoce
Nech už sa celá tragédia stala akokoľvek, Fialovci vedia, že im ich syna už nikto nevráti. Možno by aj v smútku rezignovali, ale paradoxne žiaľ a tragédia burcujú v nich sily, aby zotrvali a bojovali. Nechcú, aby tak, ako ich Peťo, skončili aj iné deti. Sú presvedčení, že ak existuje demokracia a právny štát, musí existovať aj spravodlivosť. Od tragickej udalosti však pre pani Oľgu už viac Vianoce neexistujú. „Ani raz som odvtedy nevládala zostať doma. Keďže učím v materskej škole, zobrala som náš stromček deťom a tam im ho ozdobujem. A hoci hrám na harmonike, mám tam aj Peťkov organ a s deťmi si hráme jeho pesničky,“ hovorí pani Oľga a zahľadí sa akoby na budúcnosť. „Stromček znova urobím, až keď sa mi narodí prvé vnúčatko. Priala by som si, aby to už boli tieto Vianoce.“
Bolesť bez sĺz
Pani Oľga hovorí, že na nejaké návraty z iného sveta nikdy neverila... Až dovtedy, kým sa jej to po Peťkovej smrti samej nestalo. „Niekedy cítim, že je pri mne, dokonca mi aj poradil, keď som ho o to prosila.“ Všetko okolo syna bolo vraj ku koncu jeho života také zrýchlené, aby to stihol zažiť. „Ocenenie na MTV za najhranejšiu pesničku, vydanie cédečka, na Slávikovi bol siedmy,“ spomína Oľga. „Zvláštne bolo aj to, že po smrti jedného z jeho kamarátov nám povedal, aby sme jeho dali spopolniť. Zahriakla som ho, že pochovať by nás mal on, a nie my jeho. Nakoniec sme mu to predsa len museli splniť. Náš život sa od jeho smrti radikálne zmenil. Aj keď som smutná a oči som si vyplakala, nie som zatrpknutá,“ končí rozprávanie nešťastná matka.
