Bývam znudený, žena ma už nezmení, klamať ma už nebaví, niekto mi snáď poradí, život mi nič neskazí, nohy nik nepodrazí.
Mávam čudné sny, v nich sa všetko vyjasní, kráčam pustou nocou, opíjam sa veľkou mocou, budím sa vždy spotený, unavený, zničený.
/Refrén:/
Nechávam si svoju tvár, ktorej verím, nikdy ju však nezradím.
Nebojím sa žiadnych chvál, nie som krutý, verím, že vás naplním.
Pískam po babách, hľadám zmysel v myšlienkach, zábava už nemá cieľ, chcem sa spýtať na svoj smer, chcem už vediet kadiaľ ísť, do pekla ja nechcem prísť.
Začnem veriť v zázraky, rozoženiem oblaky, na duši mám záplaty, nestrpím už debaty, zlo sa ihneď vyparí, viem, že sa to podarí.
/Refrén:/
Nechávam si svoju tvár, ktorej verím, nikdy ju však nezradím.
Nebojím sa žiadnych chvál, nie som krutý, verím, že vás naplním.
Nemám prečo závidieť, nie je komu, dobrých ľudí dávno niet.
Môžem skúsiť zabudnúť, to sa nedá, zabudnúť na tento svet. |
Atellier 11:
