Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje,
v meste osudu,
môj najhlbší súcit, viem;
Nemôžem ostať. Musím ísť,
musím objaviť, musím hľadať
nejaké miesto, na ktorom sa necítim byť ohorzený,
nemôžem sa kontrolovať,
nejaké miesto inde než tu.
Chodím a ignorujem.
Je tu to osamelé dievča, má len 15 rokov,
je opitá, nemá žiaden kabát, kráča sama v tej zime.
Pokúša sa nájsť domov, ide cestou, o ktorej hovorila,
vtedy keď prechádza uličkou, stane sa to, padá.
Refrén:
Budeme niekedy vedieť, čo by bolo, ak by sme
sa pozerali na nesprávnu cestu - v správnom čase (a uvideli, že to prichádzať)?
Budeme niekedy vedieť, čo mohlo byť odlišné, ak
by jeden z nás bol navôkol?
Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje, v meste osudu.
Počujem symfóniu nádeje,
spievajúc v každom dome.
Musím ísť, potrebujem byť sám,
robiť to sám.
Všetky cesty vedú do Ríma, všetky lode videli búrky,
hovorím, zbohom a - čelím neznámu.
Je tu ten sivý starý muž, zazerá na mňa,
fľaša v ruke, ktoré sa mu, ako vidím, trasú.
Vyprosuje si mince, je dlho nezamestnaný,
z jeho tváre vidím všetky drogy, ktoré užil.
Refrén:
Budeme niekedy vedieť, čo by bolo, ak by sme
sa pozerali na nesprávnu cestu - v správnom čase (a uvideli, že to prichádzať)?
Budeme niekedy vedieť, čo mohlo byť odlišné, ak
by jeden z nás bol navôkol?
Nebo je tam, kde chce byť tvoje srdce,
ako tak kráčaš tu po ulici.
A predsa kde svetlo nedočiahne,
tam ma nájdeš.
Umiestnil som si svoje nohy na ulicu nádeje, v meste osudu,
dlho (je) všetok súcit. Som preč, preč z ďalšieho mesta. |
All Of Us:
